Vzápätí ako odišli, vybehol von, z domu v susedstve zalarmoval políciu. Ozbrojený prepad v kuklách vytiahol do dediny kompletnú zostavu polície. Kriminálka, vyšetrovatelia zaali rozmotáva klbko prípadu. Ešte v tú noc prípad uzavreli. Išlo o žart.
Všetko sa zomlelo rýchlo, neskoro veer 25. februára. „Mal som vypité,“ priznáva Jozef. Tvrdí, že poniže domu ho naložili do auta, no ešte v dedine vyhodili. Vracajúc sa, stretol krvácajúceho kamaráta Miroslava. „Tiekla mu krv, mal hlbokú ranu na líci. Zavolali sme sanitku.“
Poda vyšetrovatea OÚJP PZ v Námestove Jozef, ešte poas vypoúvania, do protokolu uviedol, že to po neho prišli kamaráti, aby sa s nimi vrátil do krmy. Ke mu „únoscovia“, vytiahnuc ho z postele a z domu, situáciu vysvetlili, bral ju ako žart. Aj Stanislav neskôr poda zápisnice uviedol: „Mrzí ma, že som volal políciu, no bál som sa o brata.“ A tak sa stíhanie troch neznámych páchateov, podozrivých z trestného inu obmedzovania osobnej slobody a trestného inu porušovania domovej slobody vlastne len zaalo a do rána i skonilo. Jedného z páchateov polícia zistila. Bol ním Miroslav, ktorého, odviezla sanitka... Chlapci, veer popíjajúci v krme, alších spolupáchateov žartu neprezradili.
Ibaže!
Stanislav i Jozef tvrdia, že priznanie k žartu urobili pod nátlakom polície! Dnes nechcú ni iné, iba aby im polícia povedala, kto boli tí, o „žart“ urobili. Pridávajú sa alší. „Keby sa bolo nieo stalo, tiež by to bol žart?“ Zaínajú klbko rozmotáva. A do prípadu zamotávajú i novinárov. Pomôžte, my chceme vedie iba to, kto boli tí v maskách. I ke sa kedysi obyvatelia rodinného domu na kraji Sihelného nezamykali, po prepade sa boja. A ktovie, i k nim na prázdniny ešte prídu deti príbuzných. Majú strach. Rozmotávajúc klbko prípadu, uvažujú i takto: V dome ostala krv, jeden z páchateov krvácal. Uznávajú, že to bol Jozefov kamarát, no preo polícia nezistila alších dvoch? Mohlo totiž ís, ako hovoria, aj o lúpežný prepad. De predtým sa totiž vrátil z brigády v Taliansku alší obyvate domu. Lukáš sa netajil ani v krme, že si doniesol balík peazí. Aj Stanislav nám potvrdzuje, že kuklái dvíhali vankúše, kým zobrali Jozefa.
Prešlo pár týždov a klbko sa rozmotáva oraz viac. Ako nám Sihelania povedali, tušia aj mená alších páchateov. Preo to však polícia hne „vzdala“? Jeden z tých, ktorí poda údajne poškodených mali Jozefa a Stanislava prepadnú, odišiel na druhý de do Prahy. Po nedávnom návrate si prisadol k Stanislavovi. „Daj si jeden!“ povzbudzoval ho k rozhovoru, vypytujúc sa na februárový prepad. Už predtým sa Stanovi ktosi vyhrážal, kvôli privolaniu polície: „Daj si pozor, ke a nezabili títo, môžu prís alší v maskách!“ Má strach...
...Snažíme sa zisti o živote v dedine ešte viac. Hlavne z pohadu polície a pohadu na políciu.
„Je to pomerne kudná dedina,“ hovoria policajti. „Väšina oznámení je na susedov, príbuzných. Mnohokrát nás zaahujú do sporov, ktoré by sa dali vyrieši cez plot, i dokonca v rodine.“
Od Sihelanov sa dozvedáme o krutejších prípadoch. Preo tie neoznamujú? Nevedno... Vraj nao? Už v minulosti sa mnohé zábavy nezaobišli bez riadnej bitky. „Netvrdíme, že inde sa to nedeje. Sihelania a Polhorania sa nikdy nemali radi.“ A zábavy sú tam ešte aj dnes na dennom poriadku. Dnes si vraj mládenci z Oravskej Polhory najímajú na bitky i Zubrohlavanov. Boli asy, ke ktosi súbil dvom Sihelanom za každého zbitého Polhorana tisícku. Za veer si vraj siláci zarobili dvadsa tisíc. Na odvetu však dlho v Sihelnom nebolo treba aka. Susedia prišli a vymlátili Sihelné.
„A ktože by im takú iastku vyplatil?“ reagujú policajti. V prihraniných obciach sa premlelo vea policajtov. Donedávna tu sídlilo Obvodné oddelenie PZ, stále sú tam príslušníci hraninej polície. „Áno a každý s každým je rodina a všetko sa ututláva...“ oponujú domáci.
Vráme sa však k prípadu z 25. februára. Uplynulo niekoko týždov, domáci sa nevzdávajú. Od polície chcú iba jedno. Potvrdenie, kto boli tí dvaja muži, ktorých prepad so zbraou oznaili ako žart. Argumentujú. Tak sa môže hocikto vyzu z hocioho a poveda, že to bol žart. „Keby som ja bol v pozícii napadnutého Stanislava, ktovie i by som v šoku a sebaobrane toho kukláa nezabil,“ hovorí jeden z príbuzných. „Aj vtedy by išlo o žart? My sme v pátraní neprestali. Tušíme, kto boli tí dvaja. Sú však trestne stíhaní, majú v policajných kruhoch príbuzných a myslíme si, že prípad sa zámerne takto uzavrel, aby sa im, „chudákom“ nepriažilo. Je to taký problém vypou ich na polícii, aby sa priznali? Ve išlo o napadnutie so zbraou.“
„Uznesenie o ukonení prípadu dostali a jeho prijatie potvrdili, obidvaja napadnutí – Stanislav i Jozef,“ hovorí vyšetrovate OUJP v Námestove. „Boli pouení o práve na podanie sažnosti, ak majú voi nemu výhrady. Neurobili tak. Uznesenie i spis kontroloval aj prokurátor. Nezrušil ho a tak nadobudlo právoplatnos.“
Z prípadu vyznieva isté podozrenie na „zákulisnú“ innos polície. Riadite Okresného úradu justinej polície PZ v Námestove hovorí: „Ak má oban pochybnosti o postupe pri vyšetrovaní, má to ohlási predstaviteom policajných zložiek. Ministerstvo vnútra SR má systém, ako sa zvnútra oisti od policajtov, ktorí nekonajú v súlade so zákonom. Riešenie trestných inov cez médiá nie je najšastnejšie, pretože vrhá zlý tie na všetky zložky polície. Aj Stanislav a Ján sa mali možnos odvola. Inšpekcia by sa bola prípadom urite zaoberala. To však chce aj dostatok zodpovednosti, aby si obania stáli za svojimi tvrdeniami, nezamieali pocity za realitu a neprispôsobovali nové zistenia svojim požiadavkám. Treba si uvedomi, že zatia o vyšetrovanie je, takpovediac, pre obanov bezplatné, v inom už ide o peniaze. A každé konanie, zvláš trestné, môže ma širšie súvislosti. Napríklad, ak musia udia, o ktorých sa v trestnom konaní rozhoduje, nahradi spôsobené škody, i uhradi náklady na ošetrenie alebo na prevoz do nemocnice, sú nespokojní. Nemôžu si však vybíja zlos na rozhodnutí policajta alebo postupe pri vyšetrovaní...“
Lýdia Vojtaššáková