Okrem svojej, lepšiu mamu i starú mamu nepoznám, dopouli sme sa v krušetnickej základnej škole. Pred rokmi ju „vychodilo“ šes jej detí. Príbehov matky by sa našlo nespoetne. K Du matiek sme si však vybrali práve Elenu Makúchovú z Krušetnice. Bol by to príbeh ako každý iný, plný starostí, obáv, zodpovednosti, ale i radosti... Život matky! Ibaže! Táto bola slepá.
Oslepla, ke mala 26 rokov. Dostavovali dom, chystala sa bieli, oi jej nešastnou náhodou vypálilo vápno. Nasledovali dlhé mesiace vyšetrení, operácií, lieení. Stále verila, že ešte uvidí. „Raz mi ktorási zdravotná sestra povedala, že som ako neveriaci Tomáš. Kedy už vraj konene uverím, že už neuvidím? A tak som uverila.“
Dnes má Elena Makúchová 58 rokov. Ako slepá porodila ešte tri deti. A ke malo najmladšie tri roky, akoby toho nešastia bolo málo, šiestim deom zomrel otec. Na výchovu i domácnos ostala sama.
„i som sa s tým všetkým vyrovnala? Vemi rýchlo. Ke máte zodpovednos za deti, nemáte kedy vníma svoje bôle.“
Dnes je dom na okraji Krušetnice stále plný vravy a džavotu. A slepá matka i babka pätnástich vnúat vie stále o všetkých. Pozná ich poda hlasu. „Babka, obujem sa a idem vonku,“ komentoval svoj odchod z izby 4-roný Adamko. Tak je to v tejto domácnosti stále, aby ich nevidomý sprievodca životom vedel o každom ich pohybe. Ke boli deti malé a nevedeli hovori, uväzovala im mama na topánoky i okolo krku hrkálky. Uila ich poriadku. Kadejaké finty navymýšala. „Ke ma oklameš, buchne ma do chrbta,“ hovorievala deom. Vždy, ke všetky odišli do školy, prehmatala celý dom. Za neporiadne uložené topánky, zabudnutý sveter na posteli, i neporiadok na stole platili deti desahalierovú pokutu. Strhávala im ju z desakorunovej výplaty, ktorú im nadelila z dôchodku.
Ani raz sa slepej matke nestalo, žeby jej diea odniekadia spadlo, i sa popálilo, obarilo, alebo nieo vyviedlo. Ke deti povyrástli, po každej ich zábave chodila poúva, ako dýchajú, kontrolovala, i pili, fajili. Dcéra spomína, že jej kamarátky obas povedali: tebe je hej, mama nevidí, nemusíš sa bá. „Horkýže! Ve by na to prišla. Všetko vedela!“
Elena Makúchová hovorí, že nie tak dávno, hoci as neúprosne letí, vyštudovala za krajírku i zdravotnú sestru. Spolu s dcérou. „U nás sa totiž všetko íta nahlas,“ vysvetuje. A tak sa uili i deti. Ako mladá vemi rada ítala. Po strate zraku, jej oi nahradili deti, dnes vnúatá. ítajú akože za trest, ale ítajú rady.
Ako viete, kedy je noc, kedy de? „Mám rádio.“
Bez oí prala, varila, nakupovala, sadila i plela hriadky zeleniny, dodnes štrikuje, žehlí, vnúatám rozpráva rozprávky, s niektorými musí odsedie pri televízore... A chodieva zbiera lieivé rastliny. Ako? „Jednoducho. S vnúatami. Zájdeme najprv za susedkou, ona nám dá vzorku...“
Lýdia Vojtaššáková
