Oravská Polhora - Desiatky poľských zajatcov priviezli fašistické komandá do tejto prihraničnej slovenskej obce na nútené práce pred takmer 50-timi rokmi. Ich povinnosťou bolo čo najrýchlejšie vybudovať protitankové zákopy a betónové kryty, v ktorých boli umiestnené „hniezda„ pre ťažké guľomety. Pancegrapy, ako dnes domáci ešte stále existujúce zákopy nazývajú, sa tiahnu terénom približne kopírujúc slovensko-poľskú hranicu, až po Novoť. Osem betónových guľometných hniezd nemo svedčí o tom, že fašistické vojská, ustupujúc do Poľska, mali v úmysle držať hranicu stoj čo stoj čo najdlhšie. Mnohí starší Polhorčania si ešte pamätajú na niekoľko kilometrov dlhé „triny„ (zásobovacie konvoje), sťahujúce sa v zime a na jar 1945 do Poľska. Aj na to, že poľskí zajatci boli ubytovaní v desiatkach polhorských chalúp, spolu so slovenskými rodinami. Žili však veľmi izolovane, Nemci ich skoro ráno odvážali na roboty, neskoro večer, unavených, vozili len vyspať sa. Stravovali sa tiež osobitne, takže s domácimi obyvateľmi sa stretávali čo najmenej. Niektorí sa zo dňa na deň „stratili,„ ostatných ustupujúci Nemci brali so sebou, len málo z nich však malo to šťastie, že prežili a vrátili sa domov. Títo až teraz, takmer 50 rokov po vojne a na sklonku života majú nádej, že, podobne ako naši odbojári, dostanú aspoň symbolické odškodnenie za prežité hrôzy a utrpenie. Preto požiadali svojho honorárneho konzula na Slovensku o pomoc v zdokumentovaní svojej práce v zajatí. Obyvatelia Oravskej Polhory dnes na jeho žiadosť intenzívne spomínajú a pátrajú po rodinách a pamätníkoch tých čias, Ivan Matis fotograficky dokumentuje všetko, čo ešte dnes svedčí o ťažkej práci zajatcov. Symbolické finančné odškodnenie však sotva zotrie spomienky na zajatie, na otrockú prácu pod „dohľadom„ samopalov, ktorá navždy zmenila ich životy, ale aj tvár oravskopolhorského chotára.
