V tom dome panoval smútok. Ktovie, či preto, že spoza cesty naň mieri hlaveň tanku. Obrovitých zbraní je v údolí niekoľko, ostali tu ako nemí svedkovia II. svetovej vojny. Kade-tade i iná nemecká a ruská vojenská technika, nie zabudnutá, ale ako memento. A množstvo hrobov, ktoré sa nedávno stali stredobodom záujmu zlodejov a vykrádačov hrobiek. Na dračku išli pracky z opaskov, výložky, časti zbraní... Len ten tank uprostred dediny na východe Slovenska nikto nie a nie ukradnúť...
Dnes už v tom dome nežije nikto. Rodičia zomreli, zo štyroch synov žije iba jeden, 65-ročný Jozef. Z východného Slovenska sa pred viac ako štyridsiatimi rokmi priženil do Zázrivej. Už rok sa márne pokúša dom predať. Záujem prejavili iba Rómovia, starosta sa však obáva, aby sa v dedine neusadili...
Mnohí hovoria, že hlaveň tanku ešte dlho „strieľala„ nešťastím. Jeden brat sa utopil v studni! Druhý sa, kúpuc vo vani, udusil - z prietokového ohrievača unikal plyn! Tretiemu sa stalo osudným verejné kúpalisko..! Voda bola bratom osudnou. Mali 17, 18 a 25 rokov. Priveľa žiaľu pre matku... Okrem tohto nešťastia často spomínala na roky po vojne, keď Nemci vypálili dedinu. Vysťahovali ich do Čiech. Po návrate žili v chalúpke so slamenou strechou, kým postavili dom... A rovno pred tankom! Napriek tomu sa dožila 83 rokov, posledné roky žila so synom v Zázrivej.
Aj dnes pred ich domom v Zázrivej je pamätník II. svetovej vojny. Našťastie, na Orave ich už stráži partizán! Vo vzdialenosti takmer rovnakej od domu ako tank na východe – pätnásť až dvadsať metrov.
Ktovie, či sa nedalo tou hlavňou tanku aspoň otočiť... (vš)