„Čert to ber, aj s takým životom! Hodia ti 1 400 korún, ako psovi kosť, a ži! Vraj sa mi robiť nechce! To si mi dovolila na úrade povedať, sopľanda jedna! Vaď ja som makal na tento štát, keď o jej narodení mamka s tatkom ešte ani potuchy nemali,„ krígeľ piva sa zdvíha zo stola a rozčúlený päťdesiatnik si zvlaží temperamentným preslovom vysušené hrdlo. Traja kamaráti pri stole nemo prikyvujú, každý hľadiac do svojho piva. Chápu, Jano sa práve vrátil z úradu práce, nuž, potrebuje si uľaviť. Keď začne nadávať na celý svet a vládu, pridajú sa.
„To sa to Dzurindovi tára, keď má peňazí plnú... Ale nech skúsi žiť z takej almužny! Alebo nech si skúsi nájsť na Orave slušnú robotu, jedno aj druhé je nemožné. Každému sme dobrí, keď idú voľby, ale po nich sa na nás znova vy...„
Okrem týchto stálych štamgastov nie je vo výčape za skorého predpoludnia, ako zvyčajne, nikto. Preto ich prekvapí, keď sa im za chrbtami ozve hlas: „Chlapi, potreboval by som pomôcť s vyčistením dielne. Ktorý z vás si chce trochu privyrobiť?„
Miestny podnikateľ na nich hľadí, vyslovená otázka sa mu odráža aj v očiach.
„A čo také ti treba?„ ozve sa rozrečnený Jano.
„Železný šrot povynášať, naložiť na auto. Robota na dve-tri hodinky.„
„A čo za to?„
„Po päťstovke pre každého, robota je to ťažká, tak je hodna aj dobrej pláce,„ štedro núka podnikateľ.
„Päťsto korún, čo si na hlavu spadol? Chceš povedať, že ty by si za taký peniaz robil? Ani by si palcom nekývol! Ako každý podnikateľ! Len zdierať chudáka človeka, na to vás je...„ každý z kamarátov prispel svojou troškou do mlyna. A spokojní, ako toho „nenažranca zotreli„ svorne dvíhajú k ústam každý svoj krígeľ...
Pozn. aut.: Akákoľvek podobnosť s udalosťou z lieseckej krčmy vôbec nie je náhodná. (mp)