Hovoríme o prekrásnej vlastnosti ľudskej: hádzať vinu a zodpovednosť na iných. Je to všeľudský jav. V našej krajine nevykoreniteľný. Môžu sa meniť režimy, prichádzať nové totality i revolúcie, človek sa zaveľa nezmení... ako vyrástol tak vyrástol, ako si zvykol, tak aj nesie bremeno svojich zvyklostí po celý život, nech je čímkoľvek a kdekoľvek.
Začína to už v detstve: To ja nie, to - Anča, vyhováral sa Janko, keď farárovi vo farskej záhrade vedno obrali hrušky a rechtorovi prísnemu sa spovedali. To my nie, to tí sprostí milicionári, povedal Janko, už starší, po druhej svetovej vojne v Hrnčíkovom humne vybuchla mína a zrub vyletel do povetria so senom aj s jednou sliepkou, čo rada do sena v záčine vajcia znášala. To my nie, to všetko Hitler a Himmler a generálny štáb a velitelia armád, keď sa našli masové hroby. To my nie, to Nemci, povedali partizáni, keď sa našli mŕtvoly, ktoré nepatrili nikomu. To ja nie, to byro ústredného výboru strany, povedali tí, čo dali popraviť Dr. Horákovú a nášho Vlada Clementisa. To my nie, to tamtí, z ľavej strany parlamentu, povedali poslanci pravice pri pomlčkovej vojne. To my s Václavom Klausom nie, to si vynútila doba, povedal Vladimír Mečiar, keď sa dohodli na rozdelení republiky. To ja nie, povedal poslanec obvinený zo všeličoho, keď kvôli poslaneckej imunite nemohli vyšetrovatelia konať...
Každý týždeň sa z médií dozvedáme jóbové správy. EÚ nám vyčíta nečerpanie štrukturálnych fondov. Stačilo vypracovať optimálne a kontrolovateľné projekty. Učiteľ vráti lajdácky vypracovanú úlohu na prepracovanie študentovi domov. Nikoho to nič nestojí, iba lenivý študentík píše doma ďalšie dve hodiny a smolí vetu za vetou a nadáva; alebo mu tú úlohu napíše nervózny otec. Alebo študentík pohne rozumom, otvorí si internet a tam nájde nejaký hotový text, vytlačí ho a trochu učeše... Keď nám Brusel vrátil amatérsky vypracované projekty, tak to stojí trochu viac, ako dve ďalšie hodiny práce - republika príde o milióny, ktoré sa ponúkali a ktorých - niet. Ak máme toľko amatérov vo veľkých kockách vládnych a ministerských budov, treba ich nahradiť profesionálmi, ktorí túto robotu urobia profesionálne. Ak máme za veci spoločné zodpovedných individuálne, treba na zodpovedné miesto menovať zodpovedných individuálne za veci spoločné, aby sa náš národ nemusel hanbiť ani teraz, ani dodatočne... Lenže: odveká ľudská vlastnosť pretrváva. Na Slovensku bolo a je všetko možné. Môže sa stať, že pred našimi užasnutými očami nám ktosi vyhlási: Oni, v Bruseli, za to môžu, Oni sú zodpovední, urobili chybu a teraz to váľajú na nás, tí eurobyrokrati! Ján Štepita
