Keď bol Miško malý, bál sa všetkého. Pred psami utekal. Mačky v noci svietili očami. Cez deň si brúsili pazúry na tkaných domácich kobercoch. Kôň bol veľký. Krava kopala, keď ju dojili. Koza mlčky čakala pri bráničke; len čo sa Miško pohol, rozbehla sa proti nemu rohami. Učiteľka v cirkevnej mala na prste velikánsky prsteň. S radosťou ho otĺkala chlapcom o hlavu, keď dačo vyviedli. Znelo to ako klepnutie po prázdnej tekvici.
Nuž, bál sa Miško. Starý otec ho vzal do hory. Túlil sa k nem na kozlíku, lebo stromy kývali veľkými rukami-konármi, ako keby ho chceli švihnúť rovno po očiach. Bál sa, hoci sedel na voze, bál sa, že sa utopia, hoci brod bol plytký; do pol špice kolesa voda siahala. Bál sa pri ohni, keď sa zotmelo, aj keď ho starý otec zakryl huňou a hlavu si schoval pod nepriesvitné súkno, oči zatvoril, aj tak počul praskanie suchých konárov. Zdalo sa mu, že sa približuje medveď. Predstavoval si ho velikánskeho, na zadných labách vztýčeného do výšky desaťročného smreka, zubiská mal biele a zlomyseľné očká svietili ako krvavé bodky.
Najviac sa bál búrok v lete. Prichádzali znenazdajky. Kdesi v diaľke zahrmelo, o chvíľu zarachotilo nad nízkymi oblakmi a spustil sa prudký dážď. Blesk švihol do neďalekej hory až vzduch zapraskal a iskrilo sa ako v poistkách na stĺpoch. Najhoršie bolo, keď bol Miško doma sám. Len čo prišla búrka, utekal do humna, hore rebríkom nad maštale a zaryl sa do sena ako krtko do čiernej kôpky zeme.
Trvalo mu to dlho. Chalani i dievky ho vysmievali: Miško-Bojko! Obecný hajči mu dal meno: Ty, čo sa búrky bojíš! Anča -Vymýšľanka z Kúta volala naňho: Strachoprdko! Miško mal už pomaly šestnásť, ale srdce mal spadnuté v gatiach, keď zahrmelo. Otec vravel: Treba s tým dačo robiť!
Strýko Matej vravel: Dobrý chlapec, len keby sa nebál!
Otec povedal: Čo mám robiť, há? Strach z človeka nevytlčieš ani slovom, ani palicou.
Starý otec nevraveli nič. Driemali za pecou, driemali. a zrazu vyšli zo svojho kutlochu a vyhlásili: Hybaj ty Mišo, so mnou. Ideme Za Potoky, treba nám v repe burinu vytrhať, lebo ju zadusí.
Strýko protestoval: Sparno je. Búrka môže prísť náramná!
Starý otec nevraveli nič, ale vo dverách si neodpustili: Ty vieš, Matej, človeka potešiť vždy v pravú chvíľu.
Miško šiel, hoci nerád. Stále do neba pozeral. Dolu sa kukaj!, na svoje ruky sa pozeraj, čo robíš!, hundrali starý otec.... Trhali burinu, trhali, až ich prsty špeli. A – z ničoho nič - nad hlavami zahrmelo. Ihneď sa spustil lejak. Hybaj, preskoč potok, kým nebude z dažďa veľký, schováme sa pod daktoré humno!, kričali starý otec. Schovali sa pod bezpečnú striešku, zbitú zo starých dosák na neďalekom humne. Pred očami im tiekli nervózne povrazy bieleho dažďa. A vtedy sa to stalo: Mišo videl ako z neba spadla ohnivá guľa na tretie humno pred nimi. To humno zasvietilo naraz, ako keby zažali v ňom tisícky žiaroviek. O štyri sekundy humno horelo. Plamene vyšľahli ako na povel...
O pätnásť minút bolo po daždi i po búrke. V dedine sa ozývala hasičská trúbka: Horí! Horííí! Ľudia sa zbiehali s vedrami...
Od tých čias Miško vyhľadával miesta, odkiaľ bolo najlepšie vidno ako blesky ošľahávajú Tatry. Ako milióny voltov križujú pomedzi mraky. Ako zatne sekera ohňa do blízkej hory a strom praskne ako zápalka, a rozčesnutý ešte dýcha...
Od tých čias si rozumel so psami. Mačky sa mu obtierali okolo nôh. Koza priateľsky zamečala pred bráničkou a pokývala krátkym chvostíkom. Krava Miškovi stála rovno, kým podojil, nikdy ho nekopla. Anča -Vymýšľanka sa Miškovi zďaleka prihovárala, lokničky si nakrútila a spoza domu jemnučko volala: Miško, Miškóóó, kedy budeš mať časúúúú....? Ján Štepita
