Štátny súd v Bratislave uznáva Cecíliu Schelingovú,
Katarínu Lukačovičovú a Martu Sandterovú za vinné. Podľa par. 78 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a)
Tr. z. spáchali trestný čin velezrady... Obvinená
Cecília Schelingová je „zarytou nepriateľkou
ľudovodemokratického režimu,„ lebo po 22. februári 1952, t. j. po vynesení rozsudku Štátneho súdu, odd.
v Bratislave nad velezradnými kňazmi Títusom
Zemanom a spol. v dohode s obvinenou Katarínou
Lukačovičovou nadviazala styk s jedným dozorcom
väzňov v Krajskej súdnej nemocnici v Bratislave,
aby on umožnil útek kňazovi Štefanovi Sandtnerovi,
resp. ešte ďalším piatim odsúdeným kňazom...
Za velezradu sa v rokoch totality vymeriavali najvyššie tresty. Cecíliu Schelingovú odsúdili na 12 rokov väzenia. „Vinnou sa necítim, popieram, že som mala velezradný úmysel... Trestnej činnosti som sa dopustila pod dojmom slov dozorcu, ktorý hovoril, že kňazov zoberú do Ruska, kde ich popravia a nikdy sa nevrátia...„
Služba chorým
Sestra Zdenka vynikala pracovitosťou, obetavosťou pre druhých, bola milá, pokojná, rozhodná... „Moja modlitba je teraz pri lôžkach pacientov,„ hovorievala pri zvolávaní na spoločnú modlitbu.
Jedným zo zlomových okamihov jej pôsobnosti v nemocnici bolo stretnutie s pacientom – kňazom. Pomohol istému človeku utiecť za hranice. Štátna bezpečnosť ho zatýkala so slovami: Toho človeka, čo utiekol, sme už mali skoro na povraze. Teraz budeš za neho ty visieť! Kňaz sa naozaj pripravoval na smrť, no vedel, že ho najprv musia vyliečiť.
Keď sa sestra Zdenka od dozorcu dozvedela, že na druhý deň majú kňaza odviezť, zasiahla. Pomohla mu z nemocnice utiecť. Netušila, že mal ísť „len„ k súdu. Bolo to večer 19. februára 1952. Údajne bola chladná noc. Zdenka pripravila čaj a nasypala doň uspávací prášok. Ponúkla čajom strážcu. A nápoj urobil svoje.
Vo väzení
O utrpení pri výsluchoch a vo väzení sestra Zdenka do konca života nechcela hovoriť, svoje utrpenie ustavične skrývala, skôr zastierala, s úsmevom. Najviac sa dozvedáme z výpovede spoluväzenkyne Heleny Kordovej Wildeovej, ktorá bola v ťažkých pooperačných chvíľach aj ošetrovateľkou sestry Zdenky. Zdôverovala sa jej.
„Keď ma zaistili, moje vyšetrovanie sa začalo kopancami. Potom ma hodili do akéhosi koryta s chladnou vodou, ešte oblečenú v šatách. Ozrutná noha chlapa tisla ku dnu. Chceli odo mňa vynútiť celkom falošné, nepravdivé priznania. Až keď som sa dusila a lapala vzduch, vytiahol ma za vlasy. Keď som na jeho otázky znova pokrútila hlavou a povedala nie, znova ma strčil do vody. A robil to asi desaťkrát. Už som nemohla dýchať. Omdlievala som. Prestali. Nasadili mi čierne okuliare, vliekli ma po chodbách a nakoniec vsotili do cely bez okna. Ostala som ležať v mokrých šatách. Keď som sa ako-tak prebrala, hľadala som, čo by som si dala pod hlavu. Nenahmatala som nič. Nuž vyzula som si topánky a vložila si ich pod hlavu. Bolo to mäkšie ako studený betón.„
Kedysi, ešte pred zatknutím, si do svojho Zápisníka sestra Zdenka napísala: Nebojme sa trpieť. Boh nám dá vždy práve toľko odvahy, koľko trpíme, a keď pridá utrpenie, pridá i milosť...
„Zrazu sa otvorili dvere a dvaja ma za vlasy odtiahli do vedľajšej miestnosti. Tam zo mňa strhali šaty, zviazali mi ruky a hrubým povrazom ma vytiahli škripcom nahor. Nakoniec ma zavesili na skobu upevnenú na plafóne. Traja chlapi revali na mňa ako zvery. Nasilu chceli, aby som prezradila, kto mi pomáhal pri oslobodení kňaza z nemocnice. Odpovedala som: Nikto, nikto, nikto mi nepomáhal! Vtedy ma bili gumenými obuškami. Bili, bili, bili, kým som nestratila vedomie. Neviem, ako dlho ma nechali visieť na skobe. Ocitla som sa v mokrej plachte. Po chvíli ma znovu vytiahli na skobu. Tu som už vedomie stratila po prvom údere... Moje telo bolo jedna otvorená rana. V polovedomí som videla, že znova prišli ku mne chlapi a zrúkli na mňa: Povedz, kto ti pomáhal pri tvojom zločine! Hovor, lebo ťa zabijem!
Nikto, nikto... Potom mi hlavu tlačili o kamennú stenu. Keď videli, že nikdy nezmením výpoveď, premiestnili ma na celu, kde som bola sama, aby som prišla k sebe.
„Rodná dedina mi je teraz jediná potecha... Zavše si zatvorím oči a predstavím si ju aspoň v mysli. Vtedy sa mi uľaví.„
Sestra Zdenka bývala síce dosť chudá, ale tentoraz bola vychudnutá na kosť. A biela ako stena... „Kde som? Už na druhom svete, a či ešte tu na zemi?„ zachytil istý svedok.
„Každý deň je pre mňa krása. Ako som len rada, keď zazriem slnko, hoci odtiaľto spoza mreží na Pankráci,„ počula Helena Kordová Eildeová hovoriť Zdenku, keď sa do väzenskej cely predieral slnečný lúč.
Zdenka milovala život aj vo väzení, lebo si bola istá, že kým žije, môže plniť svoje poslanie: obetovať život za iných. Vedela, že čoskoro zomrie, ale napriek tomu prejavovala vrúcny vzťah k životu.
Na slobode?
Protináboženské organizácie a vlády, všetci neveriaci ľudia a zaťatí odporcovia Boha a Cirkvi nemali radi mučeníkov. Aj niekdajší totalitný režim dobre vedel, že mučeníci sú najpriebojnejšími šíriteľmi myšlienok, za ktoré položili svoj život. Preto ani zo sestry Zdenky nechceli mať mučenicu. Keď už mocenské úrady vedeli, že jej stav je neliečiteľný, a keď mali aj istotu v tom, že sestra Zdenka nebude môcť a vládať hovoriť o všetkom, čo zavinili, rozhodli sa podmienečne ju prepustiť. Hlavná príčina tohto kroku bola však v tom, že sa zbavia starosti o jej nemocničné ošetrovanie a liečenie. A tak ju 15. apríla 1955 prepustili v presvedčení, že táto ťažko chorá osoba je naozaj pre nich neškodná.
Sestry jej vybavovali na očnom oddelení v Trnave liečenie tuberkulózy očí. Keď však 23. júna 1955 sestra Zdenka dostala záchvat súvisiaci s nepravidelným dýchaním, neodkladná bola zmena terapie. Vtedy ju preložili na onkologické oddelenie. Tam si sestra Zdenka vzdychla: „Tak, teraz už patrím tu.„
Zomrela v nedeľu 31. júla 1955.
Badateľný úsmev ju sprevádzal nielen po hranicu života a smrti, ale aj potom. Fotografický záber ležiacej v rakve pred pohrebom to dokazuje. Keď sa človek naň zahľadí, nemôže sa ubrániť dojmu, že sestra Zdenka nám odkazuje: „Do neba treba odísť s úsmevom. Boh nemá rád zachmúrených svätých.„
Krajský súd v Bratislave sa 6. apríla 1970 zaoberal
preskúmaním rozsudku, ktorý vyniesol 17. júna 1952
Štátny súd, odd. v Bratislave. A – rozsudok zrušil.
Zistil totiž, že rozsudok bývalého Štátneho súdu
v Bratislave bol vydaný na podklade nesprávnych
skutkových zistení, pričom skutkový stav vychádzal
z umelo vykonštruovaného obvinenia. Ďalej Krajský
súd zistil, že činnosť, ktorá bola podkladom
odsudzujúceho rozsudku, bola vyprovokovaná,
organizovaná a aj riadená orgánmi bezpečnosti
a obvinené boli uznané vinnými z trestného činu
velezrady v rozpore s vtedy platným trestným zákonom.
Sestra Zdenka, rodným menom Cecília Schelingová, sa narodila 25. decembra 1916 v Krivej na Orave, mala desať súrodencov. Ako 15-ročná sa rozhodla pre rehoľný život. Vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach. Tu najprv absolvovala ošetrovateľský kurz, potom zdravotnícku školu. V roku 1936 vstúpila do noviciátu, 30. januára 1937 zložila sväté sľuby. Ako ošetrovateľka pôsobila do roku 1942 v humenskej nemocnici, odtiaľ ju zavolali do Štátnej nemocnice v Bratislave. Najprv ako laborantka, neskôr asistentka na röntgene tu pracuje až do zatknutia Štátnou bezpečnosťou. Päťdesiate roky totiž zasiahli aj do života sestry Zdenky. Po deportáciách kňazov, bratov a sestier z reholí, prišiel rad i na rehoľné sestry v nemocniciach. Bola väznená v Bratislave, Rimavskej Sobote, v Pardubiciach, Brne, Prahe. Podobne ako mnohé, premnohé obete totalitnej bezohľadnosti, aj ona musela znášať ponižovanie, hlad i zimu, mučenie a týranie, noci bez spánku, ktorý jej nechceli, ale ani nesmeli dozorcovia dožičiť. Pre chorobu ju podmienečne prepustili na slobodu 15. apríla 1955. Vrátila sa do Bratislavy, odtiaľ k rehoľným sestrám do Trnavy. Zomrela 31. júla 1955. V roku 1970 bola rehabilitovaná, v roku 2000 sa začal proces jej blahorečenia. Kongregácia pre otázky svätých v Ríme rozhodla, že pápež Ján Pavol II. ju vyhlási za blahorečenú pri septembrovej návšteve Slovenska.
Podľa knihy Antona Habovštiaka Za mrakmi je moje milované Slnko a informácií Jozefa Habovštiaka spracovala: Lýdia Vojtaššáková
