Príbeh „neobyčajného„ bezdomovca, ktorý má poruke aj kelňu, aj mobilný telefón
„Osud vie byť naozaj krutý, „ začal svoje rozprávanie päťdesiatnik Jaro. „Niekedy si život predstavujem ako veľkú arénu, v ktorej zápasím s kadekým. A za tých trinásť rokov, čo som na ulici, som utŕžil veľa rán pod pás... Prvý raz ma poslali k zemi ľudia, od ktorých som to čakal najmenej.„
Postával sám pod stromom, ktorého listy si ešte pamätali včerajší dážď. Sem-tam si pohladil mokré vlasy, vzadu pedantne utiahnuté do vrkoča. Oblečený v športovej súprave, na nohách botasky a na chrbte s batohom vyzeral, akoby sa práve vrátil z futbalového tréningu. Naozaj len vyzeral, pretože pouličný časopis Nota Bene v jeho rukách prezrádzal, že je bezdomovec. Nepasovala mi na neho takáto moderná diagnóza. A vôbec, na človeka, ktorý má vyberané spôsoby, zdvorilo pozdraví každého svojho potenciálneho zákazníka (či priateľa?) by to nepovedal nikto... Neotravoval, nedobiedzal, nevnucoval sa. Vlastne, bol natoľko sebestačný, že nepotreboval loviť omrvinky ľudského tepla. Udica je na opačnej strane alebo len potrebuje prvý kontakt? Spytoval som sa sám seba skôr, ako som ho oslovil. „Odkedy ste na ulici?,„ začal som priamo a čakal minimálne prekvapený pohľad. Jaro sa len milo usmial: „Vôbec ma neprekvapuje, že sa spytuješ.„
Príbeh hlavného hrdinu nášho rozprávania sa začal v malom meste na východe Slovenska, kde s učňovským listom nenašiel uplatnenie. Robil čo sa dalo, práca mu nesmrdela. „Dajako bolo, dajako bude,„ posilňoval aj svoju manželku. Aj bolo... Sťaby manna z neba padla Jarovi do rúk ponuka jeho kamaráta zamestnať sa v podniku. Šikovne sa naučil, čo mal a pomaly opúšťal myšlienku, že sa niekedy vráti k murárčine. Oveľa radšej sa vracal k mladej žienke a štvorici deťúreniec, ktoré ho deň čo deň nedočkavo vyčkávali. Boli jeho radosť. Radosť, no niekedy aj starosť, o to viac, že ďalší Jarov potomok bol „na ceste„. A akoby bolo od Boha súdené, že krásne a radostné dni strieda život s neradostnými, veľkú rodinnú udalosť – narodenie syna vystriedala výpoveď, s ktorou Jara v práci čakal majster. „Vraj, prepáč Jaro, nedalo sa inak.„ Spakruky si utrel slzu. Pod stromom, jediným svedkom nášho rozhovoru, som cítil ako sa lámu vnútorné ľady človeka, o ktorom som pred pár minútami vedel jedine to, že predáva pouličný časopis. K neradostnej výpovedi z podniku sa pripojila choroba. Akoby Jóbových zvestí nebolo dosť, podnik vyhostil zo svojho bytu podnájomníkov – Jarovu rodinku. Toto všetko v čase, keď bol Jaro na nemocničnom lôžku. Nechcel veriť, šiel sa pozrieť. Naspäť do bytovky. Márne skúšal kľúč, márne zvonil, búchal, nikto mu neotváral. Vyliečený Jaro až pri dverách svojho bytu, kde ho vždy vítal detský výskot, zistil, ktorá bije... S batohom na chrbte sa pobral za ženou do rodičovského domu. Trápne ticho, ktoré Jarovi ovládlo uši i celú myseľ, prebíjali výčitky manželke. Okrem iného aj o tom, prečo sa s ním neporadila skôr, než odovzdala byt. Prečo ho neprišla do nemocnice navštíviť. Vie, okolo detí sa treba zvŕtať, ale keď jemu bolo smutno... Tak smutno. Ona, vystrašená chuderka, vraj urobila len to, čo jej z podniku povedali. Jaro vraj nemal odpracovaný potrebný počet rokov a tak bolo byt potrebné „prepustiť„ iným. Pohrozili súdom, exekútormi. Čo mala robiť? A čo by robil on? Čo by robil vtedy? Nevie! Teraz si zobral batoh, svoje veci a odišiel za prácou. Do Blavy. Zo dňa na deň sa stal bezdomovcom... Sám vo veľkom meste. Sadol si. Vlastný životný príbeh ho unavil natoľko, že na pár minút stíchol. Od začiatku mu bolo jasné, že nebude obyčajný bezdomovec. Za trinásť rokov na ulici ani raz nežobral, veď ani nebol dôvod. Vždy si našiel fušku, či už na novostavbe, alebo ako kolportér novín. „V lete je roboty dosť, v zime je to horšie,„ povzdychol si Jaro. Rovnaké je to s bývaním, ale našťastie otcovia františkáni majú zlaté srdcia. „Sem tam sa ozve manželka, spýtam sa na deti, ale tie nesmú vedieť ako ocko skončil.„ Je len „na dlhej služobnej ceste„. Služobnej ceste, ktorú môže vymyslieť jedine život. „Každý si je strojcom svojho osudu,„ zahriakne ma Jaro, keď sa ho snažím poľutovať. „Máloktorý bezdomovec je ním skutočne, mnohí pijú, peniaze míňajú ledabolo.„ S prekvapením počúvam vety odsudzujúce jeho pouličných kolegov. „Nech im ľudia namiesto peňazí hodia do klobúka radšej chlieb či syrokrém. Ak chcú peniaze na jedlo, nedbám,„ dodáva Jaro. Z batohu vyťahuje kelňu, aby dokázal, že mi neklamal. Bol na fuške, akurát sa vrátil... Z druhého vrecka automaticky vybral mobilný telefón. Vypýtal si moje číslo. V zozname vraj má všetkých priateľov. Rozlúčili sme sa.
Včera som mu volal. A viete čo? Má sa dobre, prerába byt akejsi „mladučkej fiflene„. „Chce to mať do konca týždňa. Čo si počneš? Ak si nezarobím v lete,...„ zasmial sa v telefóne Jaro. Vladimír Buzna
