„Tie naše babská! Ony nedokážu kupovať šáfolky (šatky) len tak, že by ukázali: tú alebo tú chcem! Ony kupujú: odteľ až poteľ,„ zvyknú s humorom hovoriť starší suchohorskí chlapi. Kedysi bola totiž v Suchej Hore a v Hladovke taká obyčaj: čím bola bohatšia nevesta, tým viac pestrofarebných šatiek mala vo svojej výbave.
„No, možno ich mám toľko, že keby som si striedala každý deň v roku inú, všetky by som zo skrine ani nevytiahla,„ usmieva sa 69-ročná Ľudmila Hubjaková. Po prezvedaní sa po dedine sme nakoniec získali hľadanú informáciu: najviac šatiek v Suchej Hore má určite Mária Hubjaková. Ale tú doma nenájdeme, leží chorá v trstenskej nemocnici. Iba o máličko za ňou v „zberateľskej„ vášni zaostáva jej sestra Ľudmila Hubjaková. Obe pochádzajú z poľského rodu Skorušovcov, ale keďže sa vydali za bratrancov, aj po vydaji majú znova rovnaké priezviská. Najlepší základ pre ich bohatú výbavu šatiek položil ešte ich nebohý otec. On, ale aj ďalší chlapi z rodiny odišli za robotou do Ameriky, domov už len posielali peniaze, listy, balíky. A v žiadnom balíku nesmeli chýbať kašmírové šáfolky, delinky, tybetki... Zbierky Márie a Ľudmily sa rozrastajú doteraz - v Amerike majú viac rodiny, ako na Orave či v Poľsku. S každou návštevou Amerikánov pribudne vždy niekoľko nových kúskov. Pritom medzi stovkami prekrásnych, farbami hrajúcich šatiek nenájdete dve, ktoré by mali rovnaký vzor. Pani Ľudmila nám v skrini ukazuje roztriedené „komínky„ šatiek: „Tieto s hnedým a čiernym podkladom nosíme do kostola počas adventu a pôstu pred Veľkou nocou. Farebné a staršie sú na robotný deň, žlté a biele na nedeľu a sviatky. Na pohreby sa patrí chodiť v čisto čiernych šáfolkoch. Keď ideme v nedeľu do kostola, cez kroj si prehodíme sál alebo jedvabnicu. Metruvka patrí zase k zime, tá sa elegantsko zavinie cez kožuch.„
Pomaly sa učíme, čo znamenajú pre nás úplne nové slová. Šáfolok a delinka, nazývané aj tybetki, sú kašmírové šatky na hlavu. Podklad je najčastejšie žltý, červený, biely, čierny alebo hnedý. Na ňom v plnej kráse rozkvitajú kvety, najčastejšie ruže. Kedysi boli v móde aj dvojfarebné šáfolky s hustým vzorom po okraji a po celej strednej ploche iba s bodkami, károm, hviezdičkami, drobulinkými kvietkami... Šáfolky musia byť z kašmíru, tkaného z viržínskej vlny, vzor (goralský alebo švajčiarsky) sa na ne tlačí ručne. Najkvalitnejšie kašmírové šatky pochádzajú z Japonska, Ameriky, Švajčiarska a Rakúska. Aj obyčajné pranie týchto denných ozdôb goralských žien je hotová alchýmia: najprv sa jemne vymáčajú v šampónovej (nie mydlovej!) vlažnej (nie teplej!) vode, vypláchajú. Naposledy v octovej vode, aby farby zostali pekné a jasné. Potom sa musia vložiť medzi dva uteráky a pevne zavinúť. Hneď po pár minútach, ešte mokré, ich gazdiná vyžehlí „na list.„
Pýchou každej Suchohorčanky alebo Hladovčanky sú kašmírové sály, metruvky a jedvabnice. Každá z nich má veľkosť približne štyroch šatiek a lemovaná je lesklými hodvábnymi strapcami. Nič podobné sa v našich obchodoch nedá kúpiť, ženy hľadajú nové šatky najmä v Poľsku u obchodníčok - Amerikánok. Ale nie je to veru len tak, kúpiť kvalitný šáfolok. Za jeden zaplatíte aj päťsto korún, na sál alebo jedvabnicu vám nestačia ani dve tisícky. Nuž, to sa naozaj majetok nevesty kedysi dal odhadnúť podľa počtu šáfolkov. Súčasné devy by si ich pre parádu na hlavu sotva dali. Škoda. Mládenci by to mali možno ľahšie.
Melánia Pastvová
