Jano Kuráň - Lapčo bol veľký gazda. Jeden z najväčších. V lete nedal spať celej rodine. „Čo sa ty nazdáš, Zuza (to bola jeho žena), dnes musíme do šopa natlačiť posušené seno. V noci, kým nepadne rosa, naložíme pri mesiačku z prielohu Pod Hrádkom všetko, a dovezieme domov. Voz zmetáme v humne až večer. Vyzerá to na pekný čas, tak ráno pôjdeme kosiť Za mláky, ty so mnou vstaneš, navaríš na celý deň a donesieš mi fruštik. Do fruštika musím mať nakosenô na celý deň. Uschnutô seno dáme do hŕbok a večer tradá, domov, vyložíme suchô seno z voza nad maštale, aby bol rebriniak prázdny.. „ Keď mu Zuza naznačila len tak, úchytkom, že nepovedal, kedy budú spať, zahriakol ju: „Čo sa ty nazdáš? Vydala si sa do veľkého majetku, tak musíš robiť!„
Jano bol verným obrazom svojho nebohého otca. Keď sa pustil do kosenia, obliekol si ľanovú košeľu, ktorá mala znuky našité vrecko. Do vrecka si ráno šuchol kusisko chleba. Ak cítil hlad, siahol do záhrenia, ulomil kúsok, odhryzol, poostril kosu a - kosil ďalej. Vytiahol radok až ku studničke, napil, sa z klobúka studenej vody, ulomil kúsok chleba. poostril, a - vrátil sa s radkom na druhú stranu lúky, aby nestrácal čas. Keď si ho chlapi kvôli tomu doberali, povedal: „Čo sa ty nazdáš? Musím robiť, kým vládzem. Keď nebudem, syn ma odmení.
Jedného horúceho letného dňa ho únava zaľahla tak, že po krátkom obede zaľahol do tieňa, za šop aj so Zuzou. Zaspali tak tuho, že nepočuli ako ďaleko zahrmelo. Ktosi z blízkych koscov chcel Jana zobudiť, ale baby povedali: „Nechaj ho! Nech si Zuza oddýchne, veď už, chúďa, ani nedýcha, čo ju do roboty ženie.„ Búrka sa rýchlo priblížila, prudký dážď Jana zobudil. „Krajctumária! Zuza! Pozri, čo sa deje! Dva vozy suchého sena nám zalialo, lebo nedávaš pozor!„ Zuza mlčala, len slzy jej dolu tvárou tiekli. Vtedy vzal Jano do náručia mokrého sena a pohrozil sa nebu: „Pozri, čo si narobil!„ Tento odkaz asi patril Bohu, lebo oči mal Jano dohora obrátené.
Na druhý deň vyšlo slnko, snoo presušili, spratali, odišli na ďalšiu lúku.
O týždeň neskôr rúbal Jano v drevárni drevo. Krátke klepce napoly a z nich štelinky na podkurovanie. Sekera ostrá, Jano sa ponáhľal; Zuza vyšla z pivnice na horný schod a kričala: „ Hybaj dačo zjesť!„ Jano sa vtedy obzrel, dobre už nepočul, zvolal: „Čo chceš?„ Lenže zabudol sekeru vo vystretej ruke nad hlavou. Ako bol zahnatý, po pamäti zaťal. Odťal si palec na ľavej ruke. Pozrel sa dolu. Nič ho nebolelo. Zohol sa, hľadal v íveroch, medzi trieskami, svoj odťatý palec. Našiel ho. povedal: „Možno sa to dá prišiť...„ Keď uvidel krv, odpadol. Zuza vykríkla: !Boh ťa potrestal za to, že si sa mu s mokrým senom hrozil!„
Lenže Jano so zafačovanou rukou po návrate z nemocnice povedal.: „ Čo sa nazdáte!? Dostanem veľké peniaze, lebo som sa dal poistiť! A do žatvy sa mi ruka tak zahojí, že úrodu pokosím hravo.„ „S takou rukou chceš kosiť?„, opáčil strýko. „Čo sa ty nazdáš, mne sa rany hoja chytro a zostali mi ešte štyri zdravé prsty...„
Ján Štepita
