Števko Straponko sa zaľúbil veľmi skoro. Mal dvanásť rokov, keď vedľa ich lúky hrabala pani Žofia Vychodilková. Ak bola letná horúčava, pozobliekala sa do spodného prádla. Na sebe mala len ľahkú košieľku, zásadne chodila bosá, hrabala a obracala seno tak rýchlo, že sa všetci chlapi naokolo divili, slovka nepreriekli, len spod klobúkov na ňu čumeli ako na zázrak. Števkovi sa na pani Žofke páčilo všetko: opálené, bosé nohy, ruky ako najkrajšie kužielky, vlasy, čo na slnku zbeleli, pot na končeku nosa, aj na vrchnej pere, i jej päťročná dcérka, ktorá po lúkach tiež naboso lietala a usilovala sa chytiť aspoň jedného motýľa... Žofiinho muža Karola Števko z duše nenávidel. Vysoký, fúzatý, samá kosť a koža, húževnatý ako včera odrezaná lieskovica a panovačný ako panovník. Keď niečo zakričal, pani Žofia hodila hrable na zem a utekala k nemu, pokorne vypočula, čo hlava rodiny nariadila a ihneď odbehla. Všetko svojmu mužíčkovi splnila...
Raz večer šiel Karol z krčmy neskoro. Nadával, až sa veža na luteránskom kostole červenala. Števko sa k nemu priplichtil, prihovoril sa mu: „Ujo Karol, ak netrafíte domov, ukážem vám, kde bývate.„ Poriadne pripitý chlap zastal, pozrel na Števka, zareval: „Odpáľ, sopliak!„ V poslednej chvíli Števko uhol pred strašne dlhánskou rukou, čo na neho mierila; keby bola chlapca trafila, možno by mu aj dva predné zuby vypadli a v hlave by mu týždeň a dva dni bolo hučalo. Ujo Karol tak, ako sa zahnal, nevydržal, zotrvačnosť ho potočila, zakopol a vystrelo ho na cestu takého, aký bol dlhý...
Pre Števka nebolo väčšej radosti, ako keď ho mama poslala k pani Žofii s odkazom, že „ak bude mať zajtra času, môžu vedno ísť na čučoriedky, lebo kosenie a sušenie sena už dávno skončili,„ a doložila: „ak sa ti chce, môžeš ísť s nami. Rafák máš, keď nazbieraš do päťlitrového vedierka, dostaneš od otca pochvalu a odo mňa tiež dačo....„ Števko spal tri hodiny. Brieždenia sa nemohol dočkať. O pol piatej, keď mamka vstala, bol už do hory vyobliekaný, všetko mal v brocáku prichystané, dobrú praženicu upražil, čaju navaril, chleba nakrájal, do brocáka prerastenej slaniny zabalil, na chlieb a cibuľu nezabudol, dva litre vychladeného čaju do kanvičky nalial. Mama sa len usmievala, oči je zažiarili, ale nič nepovedala.
Zbierali, zbierali, ženy sa potichu rozprávali, Števko počúval. Zbieral za nimi najprv do svojho vedierka, potom zaostal a do lúčneho koša, ktorý nechala pod vysokým smrekom pani Vychodilková, odsypal zo svojho rafáka vždy polovičku čučuriedok. Mama ho kontrolovala hlasom. Vždy zavolal: „Tu som, za vami!„ Pani Žofia sa zadivila, keď ženy zišli k svojim lúčnym košom. Očiam neverila - o polovičku čučoriedok mala viac, ako Števkova mama, a to bola vychválená zberačka darov lesa!
Pani Žofia nepovedala nič, len dlho sa dívala na chlapcovu blonďavú hlavu. Cítil jej pohľad. Zapýrený až po korienky vlasov, s hlavou sklonenou... Nikto nič nepovedal.
Keď sa poobede pustili do čistenia lesných plodov, mama len tak, úchytkom prehodila: „Koľko dvojlitrových rafákov si tete Žofke prisypal?„ Odpovedal: „Nerátal som...„ Odišiel do kuchyne, sadol za stôl, hlavu do dlaní. Chcelo sa mu plakať. Cítil ruku pani Žofie na svojich vlasoch, keď ho pred niekoľkými hodinami na úzkom chodníčku, čo viedol k domovu...pohladila. Vošiel otec do kuchyne, povedal: „ Teta Vychodilka ti posiela toto... vraj za to, že si jej pomohol zbierať...„ Bola to ústna harmonika. Obojstranná. Naučil sa na nej hrať všetky pesničky... O desať rokov hrával na tej istej harmonike svojej nastávajúcej neveste. Bola to Veronika, dcéra Vychodilkovcov. Rada chodievala bosá a blonďavé vlasy jej na slnku vždy zbeleli...
Ján Štepita
