Mikuláš Gacek – účastník légií v Rusku, notár na Orave, ministerský úradník v Bratislave, kultúrny atašé v Moskve.
V knihe nájdeme aj momentky z Oravy – o dianí, ľuďoch, ako reagoval na rôzne udalosti napríklad Jégé a jeho rodina, ako odstránili z námestia v Dolnom Kubíne bronzového Masaryka, o gardistoch, o udalostiach zo 14. marca 1939 v Dolnom Kubíne a podobne. Zvyšok knihy sa týka pôsobenia Mikuláša Gaceka v Bratislave. Odišiel tam plný nadšenia, aby napokon vyslovil konštatovanie, nachádzajúce sa v názve knihy. Spočiatku pracoval na ministerstve obrany pri Čatlošovi. V zápiskoch pozorujeme, že ako sa postupne vyvíjalo Gacekovo myslenie, dochádzalo aj k postupnému vzájomnému odcudzovaniu sa s ministrom. Názorovému. Už si nemali čo povedať. V Bratislave sa Gacek zblížil s kultúrnou elitou. Sedával pri stole s Borodáčovcami, Hubovcami. Obdivoval Beniaka, aby napokon trpko citoval Beniakove slová o tom, koľko zarobí, ak jeho Popolec a Žofia má 1400 riadkov, ďalšie dve po 1200 riadkov a z roztrúsených veršov zostaví zbierku – okolo 100 strán. Riadky prepočítané na peniaze. Vadáva Matica slovenská v Martine. Beniak pracoval v prezidentskej kancelárii a urazil sa, keď mu otvorene povedali, že písanie veršov nie je náplňou jeho práce. Gacek sa sklamal v mnohých, ktorých predtým obdivoval.
Koľké sklamenie zaznieva z Gacekových slov: „ Verili sme v nezdolateľnú silu národného génia – hŕstku inteligentov, ktorá sa nakoniec ukázala ako ničomná...„ Oľga Štepitová
