To, čo sa potom zrodilo pod štetcom pre maľovanie zanieteného chlapca, nakoniec vyhralo akúsi výtvarnú súťaž. Jednu z nespočetného množstva ďalších. Dnes je z chlapca skúsený výtvarník - amatér, vyučený banský elektromontér, životom pokrstený snáď v desiatke povolaní: od baníka cez tvorcu kreslených filmov až po štátneho úradníka.
Výtrysk farieb. To je prvý pocit, ktorý vám napadne, ak vstúpite do jedálne námestovskej Magury. Niežeby ju práve maľovali. Steny sú však zaplnené dielami výtvarníka Slavomíra Slivku z Námestova.
Možno niekto namietne, že na Oravu sa východniar Slavomír Slivka vlastne iba nedávno prisťahoval (1995). On hovorí, že sa vrátil do rodného kraja svojej matky, rodenej Zaťkovej. Okrem toho, až do 15. roku svojho života Slavomír Slivka vyrastal medzi mnohými Oravcami, ktorí sa začiatkom 20. storočia usadili na juhu stredného Slovenska. Dodnes ešte v osadách Bottovo či Oravka zaznieva hornooravské goralské nárečie.
„Mal som to šťastie, že záblesky výtvarného nadania vo mne objavila moja pani učiteľka Zaťková, to som bol ešte 10-ročný chlapec. Keď uvidela môj mierne impresionisticky pojatý Sprievod 1. mája, hneď ma odporúčala do výtvarného krúžku. Odvtedy maľujem, ale myslím si, že ešte stále som svojimi obrazmi nepovedal ani zlomok z toho, čo nosím v duši. To je to krásne - stále nové a nové predstavy, očakávania...,„ hovorí skúsený výtvarník Slavomír Slivka.
K jeho životným skúsenostiam patrí aj večerné štúdium na výtvarno-propagačnej škole v Čechách, snáď jedinej svojho druhu v bývalej ČSSR. „Boli to časy, keď som spával tri hodiny denne, ostatok času som trávil v práci, v škole a cestovaním medzi oboma. Pomaly mi nezostával čas ani na jedenie. A jediné, čo som sa nakoniec v tejto škole naučil, bolo písmo. Všetko, čo viem ma naučili priatelia - majstri maliari a prax v Krátkom filme Ostrava - štúdio Prometeus. Tam som prešiel od konturistu, koloristu po miešača farieb a maliara pozadia. Hoci som v tých rokoch ako maliar - amatér vyhral celú kopu súťaží, trvalo veľmi dlho, kým ma bohémsky svet maliarov na Ostravsko-karvinsku prijal. Pocítil som to v jednej chvíli: keď som zistil, že medzi diela na celoregionálnej výstave uznávaných majstrov sa podľa výberu „pražských akademikov„ ocitnú aj moje obrazy.„
Letargia a smútok napĺňali maliara v polovici 80-tych rokov, stráca nádej na spoločenskú zmenu a vracia sa späť na pokojné Slovensko, do Stropkova. Ako blízky priateľ Františka Veselého, maliara, dráždiaceho politické špičky svojimi ekologickými maľbami (vojna kontrastov prírody a bezohľadnej industralizácie) Slavomír Slivka v 89-tom „zabŕda„ aj do politiky, nechýba ani pri zakladaní múzea rodiny Warholovcov v Medzilaborciach. Na výtvarnom plenéri v Mikovej spoznáva aj svoju terajšiu manželku Tatianu, učiteľku výtvarnej výchovy v Námestove a v roku 1995 prichádza na Oravu.
„Celá Orava je pre maliara - krajinára priam rozprávkou. Pritom krásu okolitej prírody miestni ľudia považujú za všednú, ale keď ju vidia na plátne, zrazu k nim prehovorí a nachádzajú krásu v tých najjednoduchších veciach. O tom sú napríklad aj obrazy Márie Medveckej,„ prezrádza nám svoje dojmy maliar.
Dlho by sa dalo rozprávať o osobitých farbách, ktoré Slavomír Slivka používa: napríklad vosková tempera (s prídavkom včelieho vosku), ktorej trvácnosť preverili veky na egyptských maľbách, kazeínová tempera (s prídavkom sušeného tvarohu), atď.
Umelec veľmi často maľuje v susednom Poľsku, odkiaľ má aj množstvo zaujímavých skúseností. „Spomínam si na príhodu, keď ma sám život prinútil namaľovať obraz najrýchlejšie v živote. Vyhliadol som si krásnu krajinku s kôpkami sena. Idúc dedinou, všimol som si odrazu naložený voz - gazdovia zvážali. Moje kôpky!, chytil som sa za hlavu a bežal po náčinie. Ako som kôpky maľoval, tak ich stíhal gazda nakladať. Ale stihol som to. Ten obraz doteraz visí u môjho vtedajšieho hostiteľa. Vybral si ho na pamiatku.„
Slavomír Slivka vie hodne aj o tom, aká talentovaná mládež rastie na Orave. Veď s manželkou predebatujú každé talentovanejšie dieťa, ktoré sa objaví v jej výtvarných krúžkoch. Sám prišiel s deťmi do kontaktu v dielni sklomaľby, ktorú zorganizovala ZŠ na Brehoch. „Je úžasné, akú vyváženú kompozíciu a výbornú techniku deti majú už v útlom veku. Ak sa však má ich talent naplno rozvinúť, musia sa tvrdo učiť ovládať remeslo - napríklad anatomickú stavbu človeka, perspektívu atď. Je výborné, že námestovské deti majú možnosť permanentne vystavovať v tunajšej cukrárni, motivuje ich to na sebe pracovať. Ja som bol viac autodidaktik, samouk, a cítil som to. Nadanie však nikomu samotné nestačí na to, aby jeho obrazy s pozorovateľom komunikovali,„ uzatvára majster Slivka.
Melánia Pastvová