Určite poznáte to neodolateľné nutkanie urobiť druhému človeku drobnú zlomyseľnosť. Vzrušujúce šteklenie, ukryté kdesi hlboko v hrudi, ktoré neustále bojuje s vašim dobrým vychovaním. Priam ideálny terč pre naše škodoradostné výstrelky predstavujú zahraniční turisti. Nielenže odmietajú uznať ľubozvučnú slovenčinu za svetový jazyk, ale požadujú, aby sme sa učili tie ich huhlaniny. Pritom nás neustále zaťažujú svojimi otázkami, kde by sa mohli chutne najesť, dobre vyspať, alebo kúpiť pekný suvenír.
Hoci dobre vieme, že nič podobné sa v okruhu päťsto kilometrov nenachádza, ochotne rukami a nohami posielame Nemcov do najdrahšej reštaurácie, kde im však už po deviatej večer nenavaria, lebo kuchár by nestihol posledný autobus na kopanice. Holanďanov ubytujeme v štýlovej drevenici súkromného penziónu, ktorého majiteľ si svojich zákazníkov zjavne pomýlil so zajacmi a pokúša sa ich zodrať z kože. Všetkých ostatných turistov zasypeme valaškami, črpákmi a fujarami na jedno použitie bez záruky. A to všetko v najlepšej viere, že pomáhame budovať cestovný ruch. Nikde ani náznak štipky zlomyseľnosti. Presne ako v mojom prípade.
„Proše pana, kde tu jest kantor,„ s dôverou sa na mňa obrátil usmiaty fúzatý Poliak, ktorý v jednej hrsti zvieral odfarbenú blondínku a v druhej tučnú peňaženku.
Moje jazykové znalosti, cibrené v tlačeniciach na lyžiarskych vlekoch mi našepkávali, že hľadá zmenáreň. Hoci ma nahlodávalo tušenie, hraničiace so stopercentnou istotou, že o siedmej večer nič také v našom okresnom meste nie je otvorené, dobrovoľne som sa zhostil úlohy turistického sprievodcu. Obdivujúc sochy miestnych velikánov, preplnené odpadkové koše a nemravné spreyerské výtvory sme obišli všetkých päť hotelov v meste.
„Peniaze zmieňame, ale výlučne iba hosťom ubytovaným v našom zariadení,„ vypočuli sme rovnakú odpoveď v každom hoteli.
Poľských manželov oblieval studený pot. Od zúfalstva sa chceli ubytovať aspoň na jednu hodinu. Márne. Systém hodinových hotelov do nášho okresného mesta ešte nedorazil.
Tak sme vyrazili v ústrety vychýreným mestským barom. Pri pohľade na eurobankovky v rukách zavalitého Poliaka nás boli ochotní vykúpať v šampanskom, no zmeniť nechceli ani cent. Podobne sme pochodili aj na troch benzínových čerpadlách. Namrzená tvár pokladníčky jednej benzínovej pumpy ma uistila, že skôr by dovolila lúpežné prepadnutie ako výmenu valút. Pohľad na zničeného Poliaka prezrádzal, že nemá od toho ďaleko. Aby som predišiel medzinárodnému konfliktu, zatiahol som benzín za posledných tristo korún a zaželal Poliakom šťastnú cestu.
Začalo pršať. Ostal som stáť na ceste ako hrdina pesničky od Elánu, sám a bez peňazí. V duchu som preklínal seba a cestovný ruch.
„Proše pana...,„ ozvalo sa mi za chrbtom asi po hodine márneho mávania na uháňajúce autá.
Zjavne dezorientovaná päťčlenná rodinka z Poľska, smerujúca od Ružomberka, hľadala cestu na hraničný priechod do Trstenej. Blúdili ako holuby v cudzom kraji. Ani netušili, že idú správnym smerom a na hranicu im chýba len niekoľko kilometrov.
„Bývam tým smerom,„ vytušil som svoju šancu dostať sa spať do rodinného hniezda. „Ak ma zveziete, ukážem vám cestu.„
Mal som šťastie. Boli to veľmi slušní turisti. Mama rodiny sa potlačila vzadu s troma deťmi, a tak som sa viezol vpredu ako generál na kontrolu. Hoci som na tom veľmi netrval, zaviezli ma až pred dom.
Treba však ešte podotknúť, že bývam len sedem kilometrov od okresného mesta. Ale presne opačným smerom ako stojí štátna hranica s našimi severnými susedmi.
Pri rozlúčke som Poliakom vysvetlil, aby ďalej pokračovali na Kraľovany, kde musia odbočiť smerom do Ružomberka. Tam už potom uvidia veľkú tabuľu s odbočkou na Trstenú.
Odchádzali nevýslovne šťastní. Deti ma odmenili balíčkom kroviek a Poľka pridala niekoľko družobných bozkov, ktoré mi pripomenuli ranú mladosť v medzinárodnom pionierskom tábore.
Dúfam len, že ak sa po hodinovej obchádzke opäť bezradne zastavili v našom okresnom meste, mali väčšie šťastie a konečne natrafili na človeka so zmyslom pre cestovný ruch.
Ľubomír Viluda
