Čo mali spoločné rehoľná sestra a biskup? Vieru v Boha a od minulého týždňa i deň svojho blahorečenia. Pri návšteve Krivej, rodnej obce sestry Zdenky sa však dozvedáme i o inom „prekrížení“ ich pozemských ciest. Miesto sedelo, nesedel čas.
„Zaplať Vám Pán Boh za zaslané klobásy, ktoré sa Vám vskutku vydarili. Sú to pravé slovenské domáce klobásy, aké sme aj my mávali, kým som bol ešte doma. Už je tomu 15 rokov, čo som musel odtiaľ odísť. Dvadsaťjeden ráz som prechádzal z miesta na miesto. V máji minulého roku sa skončilo toto moje putovanie. Keď som sa vyslobodil, bol som do septembra v Košiciach u rodiny. Tu som však nemohol ostať, lebo som vraj bol nebezpečný. Povedali mi, že stačí, že tam žijem, i to posilňuje veriacich a mohli by žiadať o obnovu nášho náboženstva. Snáď to viete, že gréckokatolícka cirkev neexistuje, bola zlikvidovaná, namiesto nej dali ľudu takzvanú pravoslávnu cirkev. Chudáci ľudia teraz trpia, lebo do pravoslávnej nechcú ísť, nie všade majú možnosť ísť do rímskokatolíckej, pretože nie je blízko. A tiež tomu nerozumejú. Tak sú chudáci ako ovce, ktoré stratili pastiera, hľadajú a nemôžu nájsť... Mňa dali sem do Oseku (pri Tepliciach v ČR, pozn. aut.) aby som sa tu stratil, aby ma nikto nevidel, aby som svojou prítomnosťou nemohol posilňovať našich veriacich...„ To čítame z listu biskupa Hopka, sediac za stolom v dome Tokárovcov v Krivej. List bol adresovaný ich rodine 13. januára 1965.
Aká zhoda náhod!
Tento dom totiž stojí na rodnom mieste sestry Zdenky Schellingovej. A na tom stole slúžil biskup Vasil Hopko svätú omšu. „Bolo to tak,„ dozvedáme sa u Tokárovcov. Sestra mamy dnes 81-ročného Jozefa Tokára bola rehoľná sestra Celina Mikušová. Starala sa o biskupa Vasila Hopka v Oseku. Keď prišla biskupa pozrieť z Ameriky jeho sestra, vybrali sa do Bardejova navštíviť príbuzných. „Cesta je dlhá, zastavte sa u našich v Krivej, oddýchnete si,„ hovorila im sestra Celina. Prišli.
„Keď sme zavolali susedov, že bude u nás svätá omša, niektorí prišli, iní nedôverovali gréckokatolíckemu biskupovi. Mysleli si, že to nie je naša viera. Nikdy predtým sme o tom nepočuli,„ hovorí Jozef Tokár.
„Ja som vedela, že to nie je nesprávne, veď ho postala naša tetička,„ dodáva dcéra Mária Balážová.
„Práve vaša sestra Celina je tá sestra, ktorá sa stará o moju izbu i o mňa, aby som tu po ľudsky žil,„ čítame ďalej z listov. „Dal som jej môj sveter, ktorý som nosil vo väznici, aby ho troška opravila a Vám poslala a tiež troška sladkostí i oriešky dvojaké posielam pre vaše deti. Prajem Vám, aby ste boli zdraví a šťastní. A len sa neopúšťajte od Pána Boha, lebo len tak môžete byť šťastní. Keby som nebol mal vieru za tie ťažké roky, určite by som sa bol zbláznil. Len viere v Pána Boha a modlitbe môžem ďakovať, že žijem a že ešte rozmýšľam...„
Mnohé poučenia, požehnania a myšlienky odznievajú z listov. Mnoho fotografií oživuje spomienky. „Ešte sme nemali ovakovaný dom, keď sem biskup Hopko prišiel,„ zaspomínala Helena Tokárová. „Stavali sme nový, pretože sme v roku 1964 vyhoreli. Okrem našej drevenice plamene zhltli aj ďalších šesť.„ Biskup Krivcom pomáhal slovom, ale vraj im poslal aj po tisícke... Dnes je na plote pred domom Tokárovcov zavesený obrázok blahorečenej sestry Zdenky. Predtým tu stála jej rodná chalúpka...
„Keď sme boli v Prešove pozrieť syna na vojne, nechala som chlapov neďaleko kasární a ja som vyhľadala Hopkov hrob. Pre mňa to bol veľmi vzácny človek. Počujúc nedávno správu, že má byť blahorečený, oblial ma pocit šťastia.„ Už predtým však bol balíček fotografií a listov u Tokárovcov veľmi vzácny. Súvislosti sa však začali prepletať predovšetkým po oznámení, že v septembri pápež Ján Pavol II. navštívi Slovensko a blahorečí Zdenku Schellingovú z Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža a gréckokatolíckeho biskupa Vasila Hopka.
No a okrem toho, že biskup Hopko bol v rodnej obci sestry Zdenky, že slúžil svätú omšu na jej rodnom mieste, že boli v jeden deň spolu blahorečení, je tu ešte jedna zvláštnosť. V krivianskom kostole akoby už pri maľovaní interiéru v roku 1934 mysleli na miesto pre obraz sestry Zdenky. Nebolo tam čo namaľovať ani v tridsiatych rokoch, ani pri nedávnej generálnej rekonštrukcii kostola a reštaurovaní malieb? A na koniec ešte jedna zvláštnosť: Sviatok bude mať blahorečená sestra Zdenka 30. júla. „To je dátum, kedy zomrel môj otec a narodil sa nám syn Peter,„ dodáva Jozef Tokár.
Lýdia Vojtaššáková