Slovenská národná knižnica v Martine a Oravská knižnica v Dolnom Kubíne pripravili v rámci 49. ročníka Hviezdoslavovho Kubína dvojdňové stretnutie Literárnych klubov. Prízemie Hviezdoslavovho múzea praskalo v stredu 24. septembra vo švíkoch, stretlo sa tu viac ako 60 priateľov literatúry. O čom bola reč? Z vystúpenia Jána Petríka, rozhlasového redaktora a vedúceho Spišského literárneho klubu vyznela odbornosť, zaujatosť, nevšedná obetavosť. Dr. P. Rankov z FF UK v Bratislave, odborník na informatiku, rozprával o publikovaní literárnej tvorby na webe, o nových možnostiach najrýchlejšieho zverejňovania vlastných textov. Dnes môžeme na internete, skôr v angličtine, ako v slovenčine, čítať básne, poviedky, romány, štúdie, zaručene presné a minimalizované obsahy klasických literárnych diel. Medzi členov literárnych klubov zavítal i jeden z najvýznamnejších súkromných vydavateľov na Slovensku K. K. Bagala. Bez tejto osobnosti by sme nemali takú každoročnú udalosť, akou je Poviedka roka. L. C. A. v Leviciach vydáva každoročne približne 20 kvalitných kníh, napríklad vydalo súborné dielo Lasicu a Satinského. Podľa mnohých je Bagala dnes pre slovenskú kultúru vzácnejší človek ako dve tretiny ministerstva kultúry.
Pri vystúpení známeho slovenského autora kníh pre deti a zároveň vydavateľa Daniela Heviera to miestami iskrilo, pretože témou jeho vystúpenia bola zámerne téma provokatívna: prečo som nikdy nebol členom literárneho klubu? Hevier sa netajil svojimi názormi na prácu v LK na jednej strane, na druhej však predstavil štyri krásne knihy poézie neznámych autorov, ktoré vydalo jeho vydavateľstvo. Na druhý deň pokračovala diskusia o práci jednotlivých LK na Slovensku. Problémy, ktoré boli a zostávajú:
1. Mládež nečíta, stárež máločo číta, učitelia tiež málokedy čítajú, spisovatelia nestíhajú čítať, pretože musia písať. Vecná otázka teda znie: Načo sa vydáva toľko kvalitnej aj podenkovej literatúry, keď nemá kto čítať? Žeby kvôli literárnej kritike, ktorá sa touto literatúrou živí?
2. Autorov máme aj do zálohy, lenže všetci nemajú možnosť vydávať svoje diela. Grafomanov je na tisíce, ba aj takých, čo dajú korunky na vydanie braku len preto, aby videli svoje meno na obálke. Lenže! Čo, ak sa medzi tisícami píšucich mladých i starých nájdu skutočné talenty, ktoré nemajú na to, aby zaplatili polovicu (tretinu, štvrtinu) nákladov na knihu? Dnes sú aj v kultúre trhové podmienky. Kto nehľadá možnosti, nemusí sa dočkať.
3. Členovia LK niekedy uvidia svoju báseň, či poviedku vytlačenú na papieri, ale tých možností ubúda radom geometrickým, sponzori na Slovensku totiž vymierajú.
Majú teda literárne kluby vôbec význam? Určite áno! Už len preto, že sa v nich stretávajú ľudia, ktorí sa zaujímajú o kultúru hlbšie ako iba pasívnym vysedávaním „pri obrazovke, ktorá znamená svet„. Ján Štepita
