Odbornej porote, pedagógom a organizátorom sa zažiadalo porozprávať. V prvom rade boli radi, že u najmenších recitátorov nemuseli vyhodnocovať poradie.
„S čím dnes bojujeme u recitátorov je, aby prednes bol ich osobnou výpoveďou,„ odznelo z viacerých úst. Ako povedala moderátorka Eva Kollárová, tentokrát u detí nebolo vidno „učiteľské nitky„, učitelia pochopili, že detský prednes má byť „detský,„ má vyjadrovať nálady, názory, pocity recitátora.
„Má, alebo nemá používať recitátor rekvizity, gestá? Nepatria mimojazykové prostriedky skôr k divadielkam poézie?„ reagovali učitelia na réžiu vystúpení detských recitátorov. „Ak ich treba použiť, mám dojem, akoby mu chýbalo niečo v hlase,„ znela jedna odpoveď, druhá však oponovala: „Statický prednes síce nie je nezaujímavý, ale nie vždy sa podarí prostredníctvom slova zvýrazniť všetko, čo chce autor či recitátor vyjadriť.„
Viac ako stovka učiteľov literatúry diskutovala i o dôležitosti výberu textov na vyučovacie hodiny. „Na hodine literatúry sedia dve až tri desiatky detí s rôznymi záujmami, musíme počítať s tým, že ku akémukoľvek textu, ktorý pre nich vyberieme, musia vyjadria svoj vzťah,„ povedala spisovateľka Mária Bátorová. „Ak to nedosiahneme, bola hodina zbytočná.„ Ako príklad autora, ktorý sa už písaním snažil detských čitateľov zaujať uviedla J. C. Hronského.
Máloktoré nastolené témy učitelia uzatvorili. Jednohlasný súhlas, zhoda názorov však nebola zmyslom stretnutia. Cieľom bolo zamyslenie sa. Na tom, že na hodinách literatúry by sa žiaci a študenti nemali učiť o literatúre, ale mali by sa učiť literatúru vnímať, sa však zhodli všetci. Zhodli sa i na tom, že nie je najpodstatnejšie získavať ceny na rôznych recitačných súťažiach, stačí vliať do detského vedomia vzťah k umeleckému slovu. A že to s vyučovaním literatúry nie je až také zlé, svedčí aj fakt, že Hviezdoslavov Kubín na budúci už oslávi svoju päťdesiatročnicu. (vš)
