„Príroda i so všetkým čo obsahuje a čo v nej žije, má slúžiť človeku. Je mu zdrojom obživy i potešenia. Človek je jej pánom. No má byť pánom rozumným, citlivým a vnímavým. Som žiačkou piateho ročníka na umeleckej škole. Minulý rok som dochádzala na hodiny do susednej obce. Učil ma pán učiteľ, ktorý má veľký talent na hudbu. Keďže mu príroda zobrala zrak, musí sa prebíjať životom veľmi ťažko, oveľa ťažšie ako iní ľudia. Nie je už najmladší a aj to najmenšie láskavé slovo ho poteší. Úsmev na jeho tvári vidno zriedkakedy. Má veľa problémov a starostí. Trápi ho, keď sa nenaučíme precízne zahrať zverené úlohy. Minulý rok som mala posledná vyučovaciu hodinu s ním, a tak ma popýtal, či by som mu pomohla zájsť do habovskej školy, kde ho čakal odvoz domov. Veľmi rada som mu podala pomocnú ruku a potom vlastne cesta necesta, šikovala som ho celý školský rok. Do Habovky sme mali spoločnú cestu, lebo ja tam bývam. Robila som to s láskou a v srdci ma hrial dobrý pocit. Veď aj takí ľudia musia žiť tak, ako žijú ostatní.„