Bolo to v roku 1958. Do jednej z tried tvrdošínskej základnej školy prišla Mária Medvecká a spýtala sa: „Dievčatá, kto z vás chce byť na bankovke?„ Touto otázkou sa začal takmer neznámy príbeh so známou nielen oravskou akademickou maliarkou a desaťkorunáčkou, ktorej rub zdobí Oravská Priehrada a lícnu stranu dvojica dievčat s jabloňovou halúzkou.
Školská trieda bola veľká, ale v tú hodinu v nej sedeli len dievčatá, chlapci museli odísť. Tak si to totiž vyžiadala Mária Medvecká u vtedajšieho riaditeľa. Slávna maliarka a trieda dievčat plných očakávania... Nečudo, že ruky desaťročných školáčok odpovedali na maliarkinu otázku okamžitým zdvihnutím. Každá chcela byť na bankovke, no Mária Medvecká z nich vybrala niekoľké s „mäkkými črtami„, ako si to sama želala. Potom fotografovanie a ďalší výber. Nakoniec si z veľkého množstva dievčat vláda v Prahe vybrala dve. Margitu Meškovú a Martu Lajmonovú.
Namiesto rýb obrazy
Sláva? Nie, Margitka i Marta boli mladé a svoju úlohu vnímali detsky. „Na začiatku sme boli hrdé, že si slávna maliarka vybrala nás. Poctivo sme dodržiavali termíny,„ spomína Marta. Maľovalo sa dlho a niekedy dennodenne. Ateliér bol v dome Márie Medveckej „Podvelingom„ v Tvrdošíne. Nie vždy dohodnutý termín vyhovoval aj maliarke, aj dievčatám. Niekedy mala niečo dôležitejšie ona, inokedy sa uliali dievčatá. „Štrajkovali sme najmä poobede, keď sme z okna videli našich kamarátov ako sa hrajú,„ hovorí Gitka. Mária Medvecká okamžite pochopila ich zámer a tak chodievala k dievčatám domov, skôr než odišli za hrou a kamarátmi. Najväčším problémom pri portrétovaní bola niekoľkohodinová koncentrácia. Gitka vo svetri s plienkou na hlave a zamysleným pohľadom, Marta s dlhým vrkočom a jabloňovou halúzkou. Vydržať v jednej póze bolo pre desaťročné školáčky ťažké. Maliarka však vedela ako na ne. Gitke dala do rúk knihu - vraj nech číta Marte i sebe, aby im skôr „ušiel„ čas. Gitka bola väčšie šidlo a tak to vzdala prvá. „Ustavične ma rozosmievala a ťahala za zapletené vrkoče,„ úsmevne spomína Marta. Robilo sa na etapy. Najprv tvár, oravská príroda a potom to najťažšie - ruky a vetvička. Marta na desaťkorunáčke drží v ruke jabloňovú halúzku, tá sa maľovala osve. Najprv však ruky. Aby ich sklon pôsobil vierohodne, školáčka musela pózy skúšať s maliarskými štetcami. Pri dlhšej koncentrácii sa však Marte roztriasli ruky a tak štetec zmenili za zaťaženú udicu. Nakoniec sa nechytali ryby, ale rodil sa obraz podľa predstáv oravskej majsterky štetca.
Zmrzlina za mamku
Až dvojročnú lopotu pri maľbe obrazovej predlohy na desaťkorunovú bankovku nečakal nik. „Aj samotná Mária Medvecká vraj viackrát obanovala, že sa na jej maľbu nechala nahovoriť,“ spomína sused maliarky, neskôr správca Galérie Márie Medveckej v Tvrdošíne Jozef Krupa. V životopisnej knihe o M. Medveckej Obrazy z Oravy sa však uvádza, že v roku 1954 oravskej maliarke za návrh desaťkorunáčky udelilo vtedajšie Ministerstvo financií prvú cenu. A aby neostalo len pri oceneniach Márie Medveckej, vraj každý svoj model si vedela aj ona sama uctiť. Cukríky, sladkosť, koláče, či trojkorunáčka, ktorá bola v tom období „pekným„ peniazom. Aj svoje modelky z desaťkorunáčky si rozmaznávala. Tvrdila však, že začaté dielo treba dokončiť. Gitka doteraz vtipne spomína, aké dôležité sa aj s Martou cítili, keď ich Mária Medvecká vypýtala zo školy a odviezla na aute alebo vtedy, keď prišiel štáb nemeckej televízie nakrúcať životopisnú črtu o slávnej oravskej maliarke a s kamerou neobišli ani slávne modelky z desaťkorunáčky. To už bola Gitka študentkou pedagogickej strednej školy v Dolnom Kubíne a Marta učiteľkou v Hladovke. Potom, čo sa bankovka stala v Československu oficiálnym platidlom, mali deti Marty i Gitky zmrzlinu nie za „babku„, ale za „mamku„. „Vždy, keď mi stará mama povedala: „Počkaj prinesiem ti mamku,„ vedela som, čo bude nasledovať. Dostala som desaťkorunáčku na zmrzlinu či sladkosti,„ usmieva sa dcéra pani Gitky, Andrea.
Neznáme známe
Nová „oravská“ desaťkorunáčka vstúpila do obehu po celom Československu v roku 1960. Modelky z tvrdošínskej základnej školy mali o dva roky viac a spoločne pripúšťajú, že väčšiu radosť než ony, mali ich rodičia. Niekoľko kusov si hneď odložli ako spomienku. Fotografiu malej Gitky i novučičkú desaťkorunáčku zarámovali jej rodičia za sklo, zavesili na stenu a slávnej dcére povedali: „Toto dostaneš, až keď umrieme.„ Čím dlhšie bola desaťkorunáčka v obehu, tým menej si dievčatá uvedomovali svoju slávu. Žili svoj život, naďalej študovali, vydali sa, porodili deti. Gitka Mešková sa premenovala na Hlavačikovú, Marta Lajmonová na Cisarikovú. Modelka s jabloňovou halúzkou ostala bývať na Oravskom nábreží v Tvrdošíne, Gitka natrvalo odišla do neďalekej Trstenej. Hoci plienku doma našla len veľmi ťažko, predsa nám v nej zapózovala a podoba je aj po rokoch evidentná. Dokonca sme niekoľko minút i spoločne nacvičovali ten správny úsmev i pohľad „do neznáma„.
Počas našej prítomnosti v spoločnosti Gitky, Marty, pána Krupu i obrazov Márie Medveckej sme nevdojak zistili, že je tu ešte čosi, čo všetky štyri osoby vystupujúce v tomto takmer neznámom príbehu spájalo a spája. Všetci boli alebo ešte sú učiteľmi. Všetkým okrem desaťkorunáčky a iných obrazov, ktoré im zdobia príbytky, po Márii Medveckej ostalo ešte niečo. Láska k deťom, humor a úprimnosť.
Vladimír Buzna
