Napriek tomu, že medzi samovrahmi je najviac nezamestnaných a dôchodcov, nepovažujú psychológovia stratu práce a súčasnú „mnohým nežičlivú“ dobu za dôvod osudového rozhodnutia. V 70-tych a 80-tych rokoch nedávno skončiaceho sa storočia evidovali totiž štatistiky na Slovensku v priemere o stovku samovrážd viac ako v súčasnosti. Vlani ich bolo 679, z toho 573 mužov a 106 žien. Až 167 patrilo do kategórie nezamestnaných, samovraždu spáchalo 139 dôchodcov, na druhej strane, tretiu najpočetnejšiu skupinu samovrahov tvorili robotníci.
Na Orave odišlo vlani svojvoľne z tohto sveta 9 mužov a 4 ženy. Najproblémovejšou vekovou skupinou boli ľudia medzi 40-tym a 50-tym rokom života, zaradili sa tu štyria muži a jedna žena.
Psychológovia hovoria, že až 90 percent ľudí, ktorí spáchali samovraždu, má určité znaky duševného ochorenia. Potom sa vešajú, strieľajú, skáču z okna, trávia liekmi. Koľko je však na svete tých, ktorí sa „samovraždia„ rôznymi neresťami, pýchou, závisťou, zlobou a inými necnosťami? Nespočítateľne! Istý neznámy psychológ nastoľuje otázku: „Aký je rozdiel medzi klasickým samovrahom, ktorý ukončí život jedným rozhodnutím a medzi množstvom cnostných samovrahov, ktorí sa zabíjajú pomaly, ale isto? (vš)
