História osídlenia tohto kúska zeme siaha až do praveku, do mladšej doby bronzovej. Potvrdzuje to poklad, ktorý sa našiel na území tejto niekdajšej obce v roku 1845. Hoci je poklad rozsahom malý a obsahuje len štyri predmety z bronzu, je považovaný za najkrajší z tohto obdobia. Preto možno tvrdiť, že územie dnešného Medvedzia bolo osídlené už v dobe halštatskej, teda v rokoch 1300 až 1000 pred našim letopočtom. V okolí Medvedzia bol praveký bronzový poklad objavený aj v Krásnej Hôrke a pri Ostražici v Nižnej. V oblasti dnešnej Zemianskej Dediny sa zas našli hlinené nádoby, archeológovia predpokladajú, že to boli popolnice z doteraz nezisteného pohrebiska.
„Zhromažďovať údaje o dedinke, ktorá v roku 1930 mala 251 obyvateľov žijúcich v 58 domoch a obecný majetok v hodnote 12 595,12 Kčs, bola nesmierne náročná práca,„ spomína na písanie textov pre monografiu o Medvedzí Mgr. Anna Čelková. Dnes už má aj publikácia pár rokov, naviac, potomkovia rodu, ktorému kedysi Medvedzie patrilo, zorganizovali svetové stretnutie, Občianskemu združeniu Medvedzie odklepla Heraldická komisia SR i vlastný erb.
Medvedzie sa spomína aj v práci polyhistora Mateja Bella (1684 – 1749) v diele Notitie, kde uvádza, že família Medveckých je vlastníkom celého Medvedzia. V inej listine sa uvádza, že rodine Medveczky patrí Kis Bisterecz. Rod Medvecký, Medvedzký, Medveczky a Malobysterecký, po maďarsky Kis Bisterczi és Medveczei, čiže z Malého Bysterca a Medvedzia patrí dnes medzi najstaršie rody na Orave. Miestna kronika píše, že rodina Medveckých je jednou spomedzi tých starodávnych zemianskych rodín, ktoré pralesy oravskej stolice zaľudnili. Prvá písomná zmienka o tomto rode je z roku 1280, kedy rodina dostala starozemiansky diplom, teda územie i zemianske privilégiá. Významným pre Medveckých z Medvedzia bol rok 1593. Vtedy zeman Ján Medvecký a jeho manželka Katarína Somogy s dcérami získali na Pražskom hrade od uhorského a českého kráľa a rímskeho cisára Rudolfa II. Habsburského erbovú listinu. V dvoch poliach prideleného erbu bol orol s vyplazeným jazykom, v ďalších dvoch biele ruže. Tento erb sa údajne využíval málo. Rodina Medveckých vlastnila i druhý erb, ktorý mal v poli štítu medveďa sediaceho na pažiti, v jednej prednej labe drží šabľu, v druhej krátky dvojramenný byzantský kríž. Tento erb používala rodina, ktorá odvodzovala svoj pôvod z Medvedzia (katolícka), vetva z Malého Bysterca (evanjelická) používala častejšie predchádzajúci erb. Na ďalšom erbe je znázornený medveď držiaci v hrsti hada s vyplazeným jazykom. Najstarší erb rodiny Medveckých je ale podľa obecného kronikára ten, ktorý používala aj Oravská stolica, t. j. „dolu medzi smrekmi na trojitom vŕšku stojí medveď a hore z koruny vysmieva sa lev s korunou na hlave. Dnes už je váhanie medzi erbami minulosťou. Je jeden. Potvrdila ho Heraldická komisia MV SR koncom minulého roka. Bol zaregistrovaný pre Občianske združenie Medvedzie a korení v rodovom erbe Medveckovcov. Ide o združený erb katolíckej a evanjelickej vetvy rodu, čo symbolizujú predmety, ktoré drží v labách na modrom štíte vztýčený medveď v striebornej zbroji – v ľavici zlatý kríž, v pravici zlatý palcát. Ďalší popis erbu znie: spod točenice na uzavretej turnajovej prilbe splývajú tu i tam modro-zlaté prikrývadlá. Klenotom je z koruny vyrastajúci medveď ako v štíte. Takýto erb, pozmenený farebne, si môžu dať zaregistrovať jednotlivé rodiny Medveckých a Medveczkych a individuálni členovia Občianskeho združenia Medvedzie a používať ho na svojom hnuteľnom aj nehnuteľnom majetku, najmä osobných listoch, pečiatkach, ex librisoch a pri všetkých iných vhodných príležitostiach. Ak by si však ich erby chcel privlastniť niekto iný ako v Heraldickom registri SR spomenutý, bude podľa starého erbového práva vystavený posmechu a opovrhnutiu.
A tak už na listoch, pozývajúcich na II. svetové stretnutie Medveckých či Medveczkych, sa bude vynímať erb. Prvá veľkolepá akcia sa konala na Medvedzí v roku 2000, v 720. roku bytia rodu, opäť sa zídu v roku 2005. To už, snáď, opäť na o niečo krajšom, modernejšom Medvedzí, veľkej mestskej časti okresného mesta Tvrdošín. Lýdia Vojtaššáková
