Na jar v štyridsiatom piatom sa v Breze „zakopali„ Rusi, v Krušetnici Nemci. Tri dni lietali míny. Koľko ich tu však pri ústupe jedni i druhí nechali, nevie nikto. Muníciu, ktorú vtedy v Breze ľudia našli, dal vtedajší richtár Jozef Matejčík zakopať vo svojej záhrade. Pre istotu. Vedel, že on si dá pozor a na konci pozemku nebude nikdy bagrovať. Pozemok daroval svojmu synovi Albertovi. A aj ten svojim deťom prízvukoval: „Pozor, sú tam míny!„ S touto myšlienkou žil polstoročie! Zaujímavý pozemok! Z jednej strany starý cintorín, aj z druhej strany sú susedmi iba mŕtvi. A odzadu kopec Pekelná, kde sa deti donedávna hrávali na vojakov.
Je sychravý októbrový deň, v Matejčíkovej záhrade pracujú traja muži s motykou, rýľom a detektorom kovu – pyrotechnici Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline. Najprv treba odstrániť časť zeminy, sú v nej klince a iné drobnosti, ktoré detektor „zbytočne„ signalizuje. Postupne odhadzujú hlinu na siedmich miestach a detektor je ticho. V ôsmej diere však pískať neprestáva a pyrotechnici neprestávajú kopať. Okolo poludnia narážajú v hĺbke viac ako meter na čosi tvrdé. Čo budeme čitateľov napínať, bol to granát! Po ňom druhý, tretí a štvrtý. „Ak mám povedať pravdu, neverili sme, že granáty naozaj nájdeme,„ priznáva sa muž v maskáčoch. „Je to prvý raz, čo sme takéto niečo našli len na základe ústneho podania.„
Albert Matejčík mal na konci II. svetovej vojny pätnásť rokov. „Až do svojej smrti nám otec prízvukoval, že ak budeme stavať, aby sme si dali pozor,„ hovorí jeho dcéra Janka Plavá. „Niekedy v osemdesiatych rokoch tu pyrotechnici boli. Otec však nebol doma, oni pobehali po záhrade so svojím detektorom a odišli.„ V roku 1994 Albert Matejčík zomrel.
Dcére to nedalo, tohto roku zjari sa obrátila o pomoc na Obvodné oddelenie PZ v Námestove. Policajti začali preverovať u starších ľudí, či si niekto niečo pamätá. Nik z okolia už však nežil, o munícii vedeli iba z počutia. Niektorí hovorili o velikánskej jame, granátov vraj mohlo byť aj štyridsať, ďalší vedeli o dvadsiatich, skromné číslo bolo sedem.
V priebehu tohtoročnej jari prišli opäť pyrotechnici. S domácimi sa však dohodli, že kopať začnú, až keď domáci vykopú úrodu. „Veď ak boli granáty v zemi takmer šesťdesiat rokov, pár mesiacov ešte vydržia.„
Minulý pondelok bola najspokojnejšia 67-ročná Emília Matejčíková, manželka Alberta, ktorá v dome na pozemku so „zamínovanou„ záhradou býva. Radosť neskrývala. „Kým žijem, chcela som tú nočnú moru odohnať.„ Keď však pyrotechnici balili náradie, začala byť nespokojnejšia. „Ktovie, či našli všetky.„
Nájdené granáty patria medzi najväčšie, ktoré sa za II. svetovej vojny používali. Ich hmotnosť je osem až desať kilogramov, dĺžka približne pol metra. Po odpálení TNT zabíjajú črepiny aj v okruhu kilometra. „Keď tu boli pyrotechnici pred dvadsiatimi rokmi, hovorili, že možno budú musieť časť Brezy evakuovať.„
„Spomínam si na Albertove slová, ako mi popisoval zakopávanie veľkých granátov,„ hovorí Ján Matejčík. „Do jamy dali slamu, muníciu prikryli vojenskou dekou a opatrne zasypali. Určite hovoril o jednej jame. O tom, koľko granátov chlapi zakopávali, nevedel. Deti totiž odháňali. Môj bratranec mal vtedy pätnásť rokov, ja dvanásť.„
Jama, v ktorej minulý týždeň našli pyrotechnici KR PZ v Žiline štyri mínometné granáty, sa nachádzala na konci pozemku v rohu, ktorý tvoril niekdajší starý múr cintorína a strmý svah nad potokom. Detektor skúmal i ďalej, no už nepískal. V strede pozemku by chlapi po vojne muníciu isto nezakopali. A tak si už rodina Matejčíková môže konečne vydýchnuť.
Ucelená štruktúra pyrotechnikov bola zriadená na Slovensku v roku 1997. Oblasť Žilinského kraja zabezpečujú pyrotechnici pri KR PZ v Žiline. Gro ich práce spočíva vo vyhľadávaní a odstraňovaní nástražných výbušných systémov, sú nasadzovaní na obhliadky priestorov pri anonymných udaniach, robia bezpečnostné prehliadky areálov, budov štadiónov pred masovým zhromaždením ľudí, skúmajú obsah podozrivých balíčkov, kufríkov, zaisťujú stopy po prípadných výbuchoch. Zatiaľ im nič „nebuchlo„ v rukách, nebolo zaznamenané ani len zranenie. Ako v Breze uviedli, detektory sú dobrá vec, ale skôr na starú muníciu. Na tú novú sú najspoľahlivejšie špeciálne cvičené psy. A ako reagujú pyrotechnici na anonymné či konkrétne oznámenia ľudí? „Radšej pôjdeme trikrát za deň k jednej plechovici, ako by malo niečo vybuchnúť.„
Lýdia Vojtaššáková
