Upratovačky zas behajú s metlami a handrami, snažia sa, aby bolo všetko čisté a upravené. Takto budú spomínať niekedy v budúcnosti súčasní žiaci na súčasnú školu. No minulosti existovala jedna škola, dnes už zabudnutá, pamätajú si ju len tí, ktorí sa v nej učili. Nachádzala sa v Mutňanskom Dúľove. Jej zriaďovateľom nebol štát, ten platil len učiteľov, ani bohatý súkromný podnikateľ, Cirkev, zahraničie či iná organizácia, ale jednoduchý chudobný roľník Martin Jozefiak. Sídlom školy bol jeho novopostavený dom. Prenechal ho na verejné blaho a býval so svojou rodinou v „starom dome„ s hlinenou podlahou. Dôvodom na vznik školy bola jeho starostlivosť a obava o deti. Deti z tejto časti obce museli dochádzať do školy v Mutnom. Autobusy nepremávali, o aute sa im ani len nesnívalo, kone a iné domáce zvieratá využívali gazdovia na poliach. Školáci preto museli chodiť pešo tri kilometre. Iste, mohli by sme povedať, že to nie je veľa. V súčasnosti toľko lekári odporúčajú ako prevenciu proti chorobám. Cez leto a na jeseň to nebol problém. Ten nastal až s príchodom zimy, snehu, vetrov a silných, dlhotrvajúcich mrazov. Martin sa bál, že mu deti cestou zamrznú, niekde ich zafúka snehová víchrica, alebo zlomia nohu. Preto sa rozhodol zriadiť v Dúľove školu, keďže chcel, aby deti navštevovali vyučovanie a čo-to sa naučili, niečo vedeli a poznali, čo by im uľahčilo život. Vyučovanie v jeho škole sa začalo 1. septembra 1942 a trvalo až do 30. júna 1962, teda takmer dvadsať rokov. Za toto obdobie sa v nej vystriedali dve generácie - rodičia a ich deti. Základné vzdelanie dala viac ako štyridsiatim Dúľovčanom. Všetkých osem ročníkov sa učilo spolu v jedinej miestnosti (záznam vo vlastivednej monografii o obci Mutné ju uvádza ako dvojtriednu školu). V škole vyučoval jeden učiteľ. Niektorý učil rok, iný pol roka, mesiac, tri mesiace - podľa toho, ako to ktorému vyhovovalo. Za prenájom domu škole dostával Martin Jozefiak 1 000 Sk korún ročne. Po vojne 10 rokov nedostal nič, napokon mu však dali 400 Sk za rok.
Pre mnohých občanov to bola jediná škola, ktorú absolvovali, jediný zdroj informácií a vďaka nej si môžu dnes zrátať výplatu či dôchodok, prečítať si tento článok a noviny. V tejto bývalej škole, teraz rodinnom dome, dodnes býva a žije dnes už pomaly 93-ročný starček Martin Jozefiak so svojim synom. Sme mu veľmi vďační, že aj napriek vysokému veku a podlomenému fyzickému zdraviu vyrozprával udalosti zo svojho požehnaného života. Patrí mu veľká vďaka a úcta, za to, čo dokázal obetovať pre iných. „Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky„. Tieto slová z knihy proroka Daniela sa určite vzťahujú aj na neho. Miroslav Jozefiak
