Každý si veľmi rýchlo zvykol na pohodlný vodovod, veď stačí len pootočiť kohútikom...
Vo dvore Mariána Ondríka v Liesku však „vyrástla„ zrubová studňa celkom novučičká. Pekný prístrešok z čerstvo opracovaného dreva priťahuje pozornosť susedov i náhodných návštevníkov.
„Syn, keď chcel podnikať, musel urobiť terénne úpravy dvora. Prišla na rad aj stará studňa. Už dlhé roky sme ju nepoužívali,„ povedala nám najstaršia obyvateľka domu, 80-ročná Mária Ondríková. „Kedysi bola voda v Liesku veľmi vzácna. To len dnes si ju nevieme vážiť. Pamätám si, že keď na konci druhej svetovej tadiaľto prechádzali Nemci, chodili po chalupách a pýtali „wasser„. Do motorov. Veru sa nachodili, kým ju nakoniec dostali! Jedni im nerozumeli, druhí nechceli... Naša studňa nie je taká stará, má asi 40 rokov, ale aj vtedy bolo ešte v dedine vody málo. Dom sme postavili úplne na kraji dediny (dnes je ulica ešte asi o pol kilometra dlhšia - pozn. red.). Novú studňu sme si museli zamykať, rovnako ako všetci susedia. Vodu sme nepotrebovali len do kuchyne, aj statok bolo treba každý deň napojiť. Studne boli hlboké a vody len tak akurát. Nuž veru, aj voda sa v tých časoch po nociach kradla...„
Pri terénnych úpravách dvora sa Ondríkovci nakoniec rozhodli starú studňu nechať nedotknutú. Ba čo viac, mladý Marián Matejčák, vnuk pani Márie a vyučený stolár sa pustil do roboty. Výsledkom je nový studňový prístrešok s otočným hriadeľom i padacími dvierkami - všetko ako sa patrí. Majiteľ studňu vyčistil, prečerpal a minulú stredu aj nám Mária Ondríková ponúkla od smädu hrnček čírej vody z prvého vedra, ktoré po mnohých rokoch priniesla od studne rovno do kuchyne. (mp)
