Určite ani v jednom zo spomínaných obchodov. Kvalitná obuv je polovica zdravej chrbtice a kĺbov! - so zdvihnutým prstom upozorňujú ortopédi. Pravdepodobne majú pravdu, ale kde na to vziať? Veď kvalita ide dnes do tisícov! A pritom nám neraz stačí siahnuť do domáceho „archívu.„
Ako sme sa presvedčili v dielni obuvníka v Rabči, aj to už ľudia robia. A remeslo, ktoré pred niekoľkými rokmi iba živorilo, sa začína opäť zobúdzať k životu. Ľudia začali opäť kupovať aj drahšiu koženú a vždy modernú „klasiku„. Ak niečo povolí, zoderie sa, rozpára - obuvník Stanislav Glovaťák dá všetko do poriadku. Rovnako baganče ako drahé talianske čižmičky, črievičky, školský batoh či koženú cestovnú tašku.
Pri pokladnci sme si s prekvapením všimli, že ceny „u Glovaťáka„ sú dva až dvaapolkrát nižšie, než v opravovniach obuvi v Námestove, Tvrdošíne, Trstenej. Pokladničné bločky so sumami 5, 10, 20 či 30 Sk sa opakovali najčastejšie, iba pri náročnejších opravách dosiahli „astronomických„ 50 - 70 Sk.
„Začíname pociťovať, že ľudia si radšej dajú opraviť staršiu, kvalitnú a zachovalú obuv, než by mali dať peniaze za topánky na jednu sezónu,„ hovorí Jana Glovaťáková. „Zákazníkov stále pribúda. A nielen z okolitých dedín, i z Námestova, Oravskej Jasenice, Tvrdošína. Topánky posielajú po príbuzných aj spolupracovníkoch. Vraj máme najlacnejšie a robota je rovnaká, ba aj lepšia.„
Prekvapilo nás, že majster Stanislav ktorý mal, mimochodom, v deň našej návštevy meniny, v dielni nie je. Žeby už oslavoval? „Je v Čechách na robotách. Z remesla sa dá vyžiť, nesťažujeme si. Ale veľmi túžil po aute a na to už je šusterčina krátka. Tak ide občas čosi privyrobiť.„
Kto teda v dielni pracuje? Veď zákazníci, ako sme sa presvedčili, si tu podávajú kľučky!
„Aj ja. Nie som vyučená obuvníčka, ale za tie roky som sa remeslu od manžela priučila. A na moje vlastné prekvapenie sa mi táto robota páči. Som na naplatenej materskej dovolenke, takže zaskočím za neho kedykoľvek. Okrem toho, keď muž príde domov, skoro stále je v dielni, ak treba, robí aj do noci.„
Na rabčianskom Gaceli sme oslovili dôchodkyňu, pani Margitu: „No akože! Pravdaže nosím topánky k šustrovi! Veď by mi starý dal, keby som mu vyhodila tie jeho 15-ročné kostolné! Veď sú stále ako nové, len občas treba opätky podbiť, šnúrky vymeniť. Tak aké vyhadzovanie! Ani ja by som svoje čižmy nevymenila za nové. Kúpila som ich, keď sme boli s chlapom a s ostatnými z jeho roboty na zájazde v Slušoviciach. A v nich ma hádam aj pochovajú!„
Tak sa zdá, že postupom času začne znovu platiť známe príslovie: remeslo má zlaté dno. Zatiaľ však platí: šuster, drž sa kopyta! Ale iba ak si vieš okrem toho zarobiť aj inde... (mp)
