Je to úžasný pocit, keď sledujete svojich holubov, ako prilietajú domov po niekoľkostokilometrovom lete. Poznám každého z nich ešte vo vzduchu,„ vyznáva sa Vladimír Vajzer z Dolného Kubína. Dnes má už 84 rokov, a hoci si na vek nesťažuje, sníva: „Keby som tak mal sedemdesiat, čo by som vládal rýchlejšie holubov po pretekoch chytiť a tak zaznamenať čas doletu každého z nich.„ Napriek veku ešte tento rok mu jeho holuby „vylietali„ víťazstvo v klube, u Vajzerovcov v mestskej časti Medzihradné prezimuje i putovný pohár za najrýchlejšie dolety poštových holubov z vysokého Mýta a dva razy z Loun.
Ako mnohí holubári, aj on začínal už ako chlapec s chovom všelijakých holubov, neskôr sa zameral na holuby okrasné. Koníček však prerástol v polovici 30-tych rokov do chovu poštových holubov. Dnes je z Vladimíra Vajzera naslovovzatý odborník, po rady si k nemu chodia nielen holubári z okolia, ale i celého Slovenka, ba mal už i zvedavca z Nemecka. Dodnes si však učiteľ chovu poštových holubov zaspomína aj na svojho učiteľa Vladimíra Procházku zo Žiliny, jeho holuby tvoria základ dnešného kŕdľa u Vajzerovcov. Ale celkom prvých miláčikov získal od Jána Balaru, katolíckeho kňaza v Zákamennom. V roku 1951 založil Vladimír Vajzer v Dolnom Kubíne dodnes aktívny spolok chovateľov poštových holubov. „Veľa sme pretekali,„ hovorí. „Moje holuby lietali preteky aj od Atlantického oceánu, z Belgicka, najčastejšie však z Nemecka. Súťažili sme v rámci klubu, oblasti, Slovenska i bývalého Československa.„ Na medzinárodných pretekoch bývalých socialistických krajín, ktorých sa zúčastnili aj Česi, Poliaci, Maďari, Nemci, kde vypúšťali do vzduchu desiatky tisíc holubov, obsadili holuby Vladimíra Vajzera raz 15. a raz 25. miesto. Mnohé diplomy majstra oblasti zdobia steny holubníka. Novšie, za ktoré vďačí i synovi, pomáhajúcemu otcovi s chovom holubov, sa tam už nevošli. Aj tie však majú, spolu s mnohými trofejami, svoje miesto v domácnosti, pred oknami ktorej sa skvie holubník so šampiónmi.