Určite všetci dobre vieme, čo znamená čakať na niekoho alebo na niečo. Niekedy bývame netrpezliví či nervózni, keď osoba, na ktorú čakáme mešká, alebo vôbec neprichádza. No poznáme veľa udalostí v roku, ktoré - ak sa nič zlého nestane - určite prídu: narodeniny, meniny, jar, horúce leto, jeseň či mrazivá zima, sviatky...
Nastávajúce obdobie je spojené s očakávaním príchodu najkrajších sviatkov roka - Vianoc. Čakali sme na ne - a ešte štyri týždne budeme - celý rok. Aj tento rok prídu v presne stanovenom čase. Po štvortýždňovom advente, ktorý začal tento víkend. Začína sa horúčkovitá príprava na pokojné Vianoce: upratovanie, výzdoba budov, pečenie medovníčkov, koláčov a oblátiek, výber stromčeka, odchyt kapra... Je toho neúrekom. Snažíme sa byť jeden k druhému milí, dobrí, láskaví... Všetko sa nesie v duchu prichádzajúcich sviatkov a ich tajomnej atmosféry. Škoda, že je to len raz v roku.
Mohli by sme si vziať príklad z rozprávky o krasnoľudkoch a modroľudkoch: V ich kraji boli Vianoce inokedy, ako u nás. Nikdy netušili, kedy sa budú sláviť. Vedel to len najstarší a najmúdrejší Krasnoľudko, ktorý ich vyhlasoval. Všetci ostatní sa preto k sebe správali úctivo, milo, boli dobrí a pomáhali si počas celého roka. Aby sa na Vianoce nemuseli hanbiť, že sú nepripravení. Toľko rozprávka.
Ako by to asi vyzeralo u nás, keby sme sa správali ako ľudkovia z tejto rozprávky? Neboli by sme my sami i svet okolo nás lepší? Veď keď to dokážeme na Vianoce, prečo by sme to nedokázali inokedy? Stačí tak málo: milý úsmev „naviac.„
Želám preto nám všetkým, aby sme s prichádzajúcim adventným obdobím rozsvecovali nielen sviece na adventnom venci, ale i svet úprimným úsmevom. Miroslav Jozefiak
