Vošiel som na sekretariát. Prvá sekretárka bola oblečená ako zdravotná sestra. Poslala ma k Druhej sekretárke. Druhá mala pred sebou telefóny a na zelenom operačnom stolíku chirurgické nástroje, asi na ošetrovanie nádherných zelených nechtov. Poslala ma k Tretej sekretárke. Tá mala tvrdý čepiec, tvrdý pohľad, veľké prsia a ruky ako drevorubač. Zahučala do telefónu: Pán minister, zvláštna návšteva. Taký dedko, a pod pazuchou si nesie hlavu!.. Môžete ísť!, zakričala na mňa, a dodala: Nie malé dvere, to je záchod! Veľké dvere, to je vchod k pánovi ministrovi!.. Vošiel som. Dobrý deň, a úcta k vašej práci!, vravím. Zdvihol nakrátko ostrihanú hlavu. Zaujímavé, povedal, prečo si tú hlavu nedáte na krk? Nedá sa, pán minister, vravím, nepasuje mi. Je to americká hlava. Poslal mi ju starší syn spoza oceánu, predáva v Chicagu bielu techniku. Dal za ňu všetky úspory. Na jej aktiváciu mi poslal kybernetický mozog. Špeciálny balík došiel do Viedne a odtiaľ do Bratislavy. Ale v Bratislave ho ukradli. Pán minister povedal: Tak si nasaďte vlastnú hlavu a neotravujte! Nedá sa, pá minister, predal som ju jednému súkromnému doktorovi, ktorý skupuje náhradné súčiastky. Povedal mi, že uši, nos, mozgovú kôru a dve hemisféry ešte využije pre dôchodcu, ktorý má tretí stupeň sklerózy. Ten doktor mi dal za moju hlavu päťsto dolárov. Dal som ich mladšiemu synovi, lebo momentálne je bez peňazí. Tak som zostal bez hlavy, ale aj bez peňazí... Ako môžete žiť bez hlavy?, zisťoval pán minister s náznakom ľudskej spoluúčasti. Vravím: Bez hlavy sa u nás dá žiť len vtedy, keď človek zabudne na všetko, čo v minulosti bolo, keď nepotrebuje svedomie, keď myslí iba na peniaze, keď závidí a napodobňuje bohatých, keď sa neusiluje pochopiť všetky reformy. Moja reforma je dobrá!, zdvihol hlas pán minister. Kvôli vám ju robíme, dodal. Ale ja som sa nedal: Od tých čias, vravím, ako som sa svojej hlavy zbavil, spávam pokojne a nič ma nevie rozhádzať. Ak ma niečo mrzí, tak len to, že si nemôžem zaspievať. Vašej hlavnej sekretárke som sa pokúsil zaspievať pesničku z Ťapákovho filmu Rodná zem, ale z dýchacej trubice mi vyšli také zvuky, že sa na smrť vyľakala a raflo to s ňou o zem... Prečo ste vlastne za mnou prišli?, spýtal sa pán minister. Len tak, z dlhej chvíle, vravím, no prišiel som sa aj poradiť, lebo keď poplatím všetky poplatky, zostane mi z dôchodku tisíc korún na mesiac. Poraďte mi nemocnicu, ktorá by kúpila obličku, jedno oko a jedno šesťdesiatročné, celkom obstojné, chlapské vajce... VON!, zakričal... Odišiel som dôstojne a vo dverách som mu povedal: Zavolajte vášmu kolegovi, pánovi ministrovi Kánikovi, že ho idem pozrieť. Dúfam, že sa na smrť nevyľaká...
Ján Štepita