Pred viac ako stodvadsiatimi rokmi podal o týchto mokrinách Oravskej kotliny rodák z Ústia Jozef Kohút takýto svojrázny obraz: „Ozajstné peklo ešte nie, ale je predpeklie, očistec, v tomto údolí plaču. Predstavte si v šíru diaľ na míle samé pusté bory, boňory, bahná a turvy, máravy, trasoviská a priepaste, kde za každým krokom sa potkneš, alebo uviazneš. Pospolitý svet báji si, že sa tu celé dediny prepadli.„
Pracovníčka Oravského múzea P. O. Hviezdoslava O. Removčíková však hovorí o dnes už melioráciami a rekultiváciami, ale aj suchom zmenených mokrinách slovami rašeliniska: „Narodilo som sa dávno, veľmi dávno, možno niekedy pred desiatimi tisícami rokov, všade zima a chlad. Niet sa čo čudovať, práve sa končila doba ľadová. Roztopašná Orava si tiekla raz tade, raz zasa inokade, kým opustila plytkú priehlbinu, v ktorej sa mi začalo dariť. Tisíc rokov som potom rástlo do výšky, večne smädné, nesúc v sebe toľko vody, koľko som len bolo schopné uniesť. Koľko bolo rastlín a malých živých tvorov, ktoré tu so mnou žili v mojom kráľovstve od doby ľadovej, zatiaľčo okolie sa postupne menilo! Potom raz, celkom nedávno, prišiel človek. Odviedol mi moju vodu, začal si brať z môjho tela. Keď skončil, zostalo len málo.„
Rašeliniská patria dnes k vzácnym a ohrozeným ekosystémom, sú významnou súčasťou prírodného bohatstva. Ako celok sú prirodzenými zásobníkmi vody v prírode, vplývajú na počasie a podnebie, prispievajú k samočisteniu vody a vynikajú druhovou rozmanitosťou rastlín a živočíchov.
Na Orave zaberajú rašeliniská plochu viac ako 800 hektárov, ich hĺbka je od jedného metra až do desiatich. Ak sa pozrieme na ich vývoj, 1 mm rašeliniska vzniká rok. Ak teda v Suchej Hore namerali botanici hĺbku hmoty až desať metrov, vznikalo približne desaťtisíc rokov. Práve táto lokalita patrí na Orave k najznámejším, od roku 1957 sa tu začala rašelina ťažiť strojmi. Surovina sa využíva ako palivo, na výrobu brikiet, v záhradníctve i poľnohospodárstve ako stelivo, hnojivo, výrobu krmív, v stavebníctve je izolačným materiálom, má význam i pri liečení a je surovinou chemického priemyslu.
K veľkému počtu rozlohou a charakterom rôznych rašeliniskových lokalít na Orave patrí napr. lokalita Za Jelešňou v trstenskom chotári, Páleniská a Liesecký háj v Liesku, Za Vahanovom v Oravskom Veselom, Veselovské hájky, patriace k Oravskej Jasenici, Zakurcinka v Krušetnici, Randová Poľana, ktorá sa rozprestiera v katastri Oravského Veselého a Mutného. Nezanedbateľne významné sú i Záhoranky v Rabčiciach, Mendzrovka v Novoti, Tanečník v Oravskej Lesnej, Kasárne v Oravskej Polhore, Žabinec v Rabči, Zlatná v katastri Mutného, Hladovské bory v Hladovke, Poľanový Kriváň, Lišťák či Hraničný Kriváň v katastri Bobrova, Jedliny – Zimníky v Trstenej, ale aj viaceré lokality v Oraviciach... A všetky prešla, pofotila, zamerala, popísala rastlinstvo a živočíšstvo na nich O. Removčíková.
Za prírodné rezervácie boli vyhlásené rašeliniskové územia Medzi bormi (6,55 ha) v habovskom a zubereckom chotári, Tisovnica (11,62 ha) v Oravskej Polhore, Mutnianska Píla (14,80 ha) v Mutnom, Beňadovské rašelinisko (11,97 ha), ležiace v katastroch obcí Beňadovo a Breza, ďalej Rudné (1,95 ha) v Suchej Hore a Ťaskovka (0,67 ha) v Kline.
V zozname národných prírodných rezervácií je zapísané Klinské rašelinisko (15,07 ha) v Kline, Sosnina (160,75 ha s ochranným pásmom 59,82 ha) v katastroch Hladovky a Suchej Hory, ale aj Spálený grúnik (54,78 ha) v Mutnom.
Uznanie ako prírodná pamiatka si zaslúžila zas zázrivská Bôrická mláka a hruštínske Puchmajerovej jazierko. Pri Oravskej priehrade nájdete rašelinisko na lokalite Surdíky, v Oravskej Polhore je to Polhorská píla v Rabčiciach Rabčické bory, ale aj Medzi potôčkami v Habovke či Slaná Voda v Oravskej Polhore.
Pozrime sa do ich životopisu. Na konci posledného zaľadnenia, asi pred 12 000 rokmi, zostalo po roztopenom ľade v priehlbinách množstvo jazier. Počas tisícročí od brehov prenikali do jazera rastliny (brezy, jelše, borovice...). Ostali po nich organické zvyšky, ktoré zrašelineli. Jazerá mizli asi pred 5 000 rokmi, vo vlhkej klíme sa rozšíril rašelinník. Nad úroveň terénu sa vyzdvihli prvé vankúše machu. A pred asi 200 rokmi bolo rašelinisko všade nad úrovňou okolitej krajiny. Živá je však len najvrchnejšia vrstva a nachádzajú sa na ňom rašelinové jazierka... No a nedávno zasiahol do nich aj moderný človek. Odvodňoval, budoval...
„Keď mesiac svieti nad vodou, snívam svoj krásny sen. Zaceľte rany, ktorými odteká voda z môjho tela, prikryte ma pokosenou trávou, aby som sa ochladilo a ja začnem opäť žiť a rásť ako kedysi. Všetko živé sa ku mne vráti, aby tu bolo doma, tak, ako u mojich šťastnejších súrodencov. A ty, človeče, neprerobíš. Ponúkam ti krásu pre tvoje oko, dostatok vody pre všetkých a pokoj pre tvoju dušu,„ týmito slovami sa končí rozprávka Oľgy Removčíkovej o rašeliniskách, ktorou uviedla nedávno sa skončiacu výstavu P. O. Hviezdoslava v dolnokubínskom Florinovom dome.
Lýdia Vojtaššáková