Tohtoročnú Cenu najlepších rozprávkarov sveta dostanú rovnocenne dvaja slovenskí politici. Pretože túto informáciu nemôžeme zverejniť skôr, ako ju oficiálne vyhlási dánska akadémia vied, môžeme mená lauerátov uviesť iba iniciálkami, ktoré sú fiktívne.
Pán V.V.S.: „... za súčasné dlhoročné vymýšľanie rozprávok o situácii v našej krajine, aj o jej žiarivej budúcnosti v budúcom, časovo neobmedzenom horizonte. Keď pán V.V.S. hovorí, neprestane. Novinári, poslanci, kolegovia z politickej kuchyne, aj jeho rodina mu môžu klásť akékoľvek otázky. On ich nevníma a ďalej súka nádherné súvetia, z ktorých sa nevie vymotať ani on, ani národ, ktorý, údajne, tak „neskonale„ ľúbi, na ktorý sa vždy a všade odvoláva. Stáva sa mu, že to, čo vymyslí iba pre seba, dôsledne zrealizuje. To, čo vymyslí pre štát, odkáže v stovkách slov do ďalekej budúcnosti. Keď začne súvetie slovami: „Čo sa týka tejto otázky...,„ nikto, ani on sám nevie, čo navrhne na konci svojho predhovoru. Vždy je to však diametrálny protiklad toho, čím začínal na začiatku. Jeho slovník je strohý, právnicky presný, pozná však aj ľudové príslovia, porekadlá, či pranostiky, ktoré vie použiť nečakane a s úsmevom ako zbraň, hoci vôbec nesúvisia s tým, čo povedal predtým. Tento politik má nadpriemernú frekvenciu slov za minútu - 420. Ani jeden zo súčasných politikov svetových mocností (aj nemocností) takú kadenciu nemá. (Napríklad: G. Bush: 200, Putin: 250, francúzsky prezident: 185) Kvôli rýchlosti reči nášho laureáta vznikol nový denník, ktorý obsah jeho prejavov vysvetľuje. Kvôli pánovi V.V.S. vznikol team dobre platených analytikov, skúmajúcich jeho politické vízie, porovnávajúcich jeho sľuby s realitou. Analytici vydávajú čoraz zmätenejšie správy aj výsledky tzv. objektívnych prieskumov popularity. Dvaja analytici v priebehu roka ošediveli, jeden emigroval, jeden mal viac pokusov o samovraždu.... To je len krátka ukážka z obsiahleho Zdôvodnenia udelenia Andersenovej ceny slovenskému politikovi.
Druhý politik, pán A.A., tiež slovenský, dostane túto cenu ako rastúca hviezda európskej politiky. Na rozdiel od pána V.V.S. hovorí pomaly, uvážene, s malými i veľkými dramatickými pauzami. Jeho gestá sú primerané, jeho zrak diabolsky sugestívny (keď sa zahľadel do očí mladučkej novinárke z jedného slovenského denníka, dievčinka z toho pohľadu omdlela) pán A.A. ovláda reči, rodnú reč - tiež. Dôkazom toho je fakt, že má ustálené slovné spojenia, ktorými vie zdôvodniť akýkoľvek vlastný, či kolektívny (stranícky) prešľap. Rovnaké slovné spojenia vie predniesť tak dramaticky a presne, s takým pravdovravným timbrom hlasu, že znejú vždy presvedčivo, vždy voňajú novotou, krásou slovenčiny, jazyka, v ktorom sa dá povedať veľa málom. Jeho vystúpenia za pultom i bez pultu (nejde o obchodníka) - to sú dokonalé herecké kreácie, s výbornou dikciou. Sú to rozprávky, ktorým sa dá veriť i neveriť, no vždy majú optimistický záver podobne, ako má končiť každá dobrá rozprávka: Každý člen národa si môže (vďaka súčasným politikom) kúpiť kravu, tá krava bude mať zvonec a - rozprávke je koniec. Jeden dobre nachmelený Slovák, ktorý máva v takomto stave vízie, zastal uprostred (prázdnej) ulice a zakričal proti nočnej oblohe: „Ale za čo si tú kravu kúpim!?„
Ján Štepita
