Starý otec mal pec za pecou. Driemal posediačky. Ak niekto prišiel na návštevu a vošiel do kuchyne, Starký sa vždy schoval za veľké kuchynské kachle. Jeho posteľ bola za nimi... taká úzka, že vošla medzi stenu a zadné kachličky. Ešte aj nohy mu popri kachliach vošli. Ale papuče už nie...
Nuž, sedel na kanafase ako pena a počúval rečičky. Občas mu drobné bodky očí zasvietili a ústa sa roztiahli do bezzubého úsmevu. Málokedy sa ozval; aj to len vtedy, keď ho nejaký návštevník napálil.
Stará mama pomáhala variť na Štedrú večeru. Jej špecialitou bol liptovský kyseľ - voňajúci, hustý, sladkokyslý, s veľkým sušenými slivkami a všakovakým mäsom. Ostatné jedlá varila mama. Museli to byť lokše, makový závin, v ktorom bolo viac maku, ako cesta; orechový závin, napuchnuté vianočka, čierny, domáci, v pekárnici upečený chlieb, opekance, vysmážané mäso, vianočná ryba, kapustnica bez ničoho... Hlava rodiny s deťmi v prednej izbe zdobili stromček - jedličku z lesa; salónky vyrobené doma, čokoládové ozdoby kúpené dávnejšie na dobytčom trhu, panáčikovia vyrobení z tohoročnej slamy, betlehem, ktorý za dlhých zimných večerov vystrúhal starý otec z lipového dreva. Nikomu nevadilo, že ovečky boli väčšie ako valasi. Ani to nie, že Jezuliatko medzi zvieratkami vyzeralo ako dospelý chlap a oslík vedľa jasličiek ak psík. Nikto sa nesmial. Dokonca starý výsmešník Kornel Frčko posedel, pokukal, betlehem obzrel ako znalec... potom sa pobral domov, v pitvore potľapkal starého otca po pleci a povedal: Dobre.
O šiestej sa šlo hromadne do kostola. Večeralo sa potom. Všetci zasadli za stôl vyobliekaní do sviatočného. Starý otec sa pomodlil. Mama ponalievala kapustnicu - po jednej žufanke každému. Potom sa jedlo. Nerozprávalo. Kto mal dosť, počkal na ostatných... Po večeri sa rozdávali darčeky zabalené do jednoduchého papiera so stužkami, ktoré opatrne rozväzovala stará mama, pretože parádne stužky sa zídu aj na budúci rok. Darčeky boli vtedy, keď sa darilo. Stačili vlastnoručne uštrikované ponožky z ovčej vlny. Deťom kapce z bieleho súkna. Mame biela fertucha, potajomky kúpená v meste dávnejšie. Starkému ostrý štepársky nôž. Starkej teplá flanelka na hlavu. Má ich už vari šesť. Ak bol rok neúrodný, darčeky pod stromčekom neboli. Nikto o nich nehovoril. Nikto nemodlikal. Každý z jedál niečo na spoločný tanierik odložil... Otec mal na sečkovici narezanú špeciálnu zmesku - z voňavej slamy, zo suchej trojčiny a z náručia suchej mládze. Po večeri šiel do maštale a hodil do válovov statku túto dobrotu; potom dostali ovce: sušené seno nakosené v močariskách, zmiešané s nakrájanými jabĺčkami z plánok, zimujúcich v sypárni, v štokoch obila. Mama dala prascom zemiaky uvarené v paráku, do nich nastrúhala dobré tri kilá burgyne a zaliala čerstvo nadojeným mliekom. Starká nasypala na podokenice sýkorkám slnečnicu, vrabcom vsypala do válovčeka zvyšky z jedál. Prileteli ako vojnové stíhačky, vyzobali a odleteli popod škridle do humna, popod strechu nad maštaľ, kde bolo najteplejšie. Mačky sa vyhrievali v kuchyni pod posteľou, kocúr Čert driemal na prípecku, kury začínali druhý spánok na bidlách, žrádielko dostali ešte pred večerou.
Cez druhú svetovú bývali Štedré večery chudobné. Cez dedinu sa prehnali Nemci. Potom partizáni. Potom Rusi. Každý dačo vzal, nikto nevrátil.
Po Štedrej večeri sa celá rodina vybrala po spievaní. K strýkovi na Vyšný koniec. K maminým rodičom. K bratom a sestrám z otcovej, či matkinej strany. Do mrazu a snehu oblečení, zadupali na priedomí, otĺkli kapce, vošli do pitvora a odspievali vianočný vinš a šlo sa ďalej. Na posiedku sa vošlo do izby len u najbližších. Tak prešiel večer.
O polnoci zvolal zvon celú obec do kostola. Stromček svietil pri oltári. Veľké oltárne sviece žmurkali na deti... Z kostolných lavíc im trčali len špice teplých čiapok a zvedavé oči. Chalani sa striedali pri ťahaní mechov na organe. Rechtor hral sústredene. Keď spieval, nad klaviatúrou sa vznášal obláčik jeho dychu. Pán farár mali hlas ako zvon. Keď hovorili o Kristovom narodení, bolo počuť iba ich hlas a praskot vysokých sviec. Vysoké okná kostola boli zamrznuté, no celá obec spievala naplno piesne porozumenia a lásky. Zvuky organa a spoločná pieseň vyletúvali cez zamrznuté obloky a múry von, do noci plnej hviezd.... pieseň sa niesla ponad zasneženú krajinu hore, k nebesiam...
Z polnočnej chodili ľudia ešte dlho po dedine. Nechcelo sa im odísť do perín. Ak sa deti chceli guľovať, starý otec ich zahriakol: Je Božia noc!
Po modlitbe zaľahla celá rodina do perín. Stará mama si blažene vzdychla: Ráno môžeme dlhšie spať. Máme navarené...
Ján Štepita