V lete sme spolu s mamou a jej kamarátkou z detstva cestovali v tom istom rýchliku. Teta Ľubka bola veselá mladá žena s podmanivým šarmom. Vracala sa zo sympózia, kde vystúpila s referátom. Mame sa zdôverila, aká býva po večeroch unavená, ako jej okrem manžela – inžiniera - v domácnosti s dvoma deťmi nikdy nikto nepomáhal. Jej dcérka je vraj úspešná v tanečnom súbore. „To vieš, keď som sama nemohla...„, povedala. No napriek všetkému z tety Ľubky vyžarovala spokojnosť a vyrovnanosť. Mamka sa nezdržala a spýtala sa, kde berie toľko odvahy, vnútornej sily a optimizmu. Zasmiala sa tým svojím detským smiechom: „Už vtedy, keď som zistila, že nebudem chodiť ako ostatné deti, zaumienila som si, že v ničom inom sa od zdravých ľudí nesmiem odlišovať.„
Mamka mi potom rozprávala o ich detstve, akými prednosťami bola obdarená kamarátka Ľubka. Medzi deťmi sa prejavovala ako osobnosť. Rovesníčky sa pretekali o jej priazeň, vďaka vynaliezavosti a fantázii akoby ani nebolo závisti. Jedného dňa Ľubka ochorela. Po dlhom liečení sa vrátila domov už s barlami. No akoby sa nič nestalo. Deťom kamarátka po celý čas chýbala a tešili sa na ňu. V ich očiach sa stala hrdinkou. Vždy, keď sa na betónovom chodníku ozývalo klopkanie Ľubkiných bariel, nechýbal tam ani jej smiech. Bez jediného náznaku trpkosti. Ani jej mama nepripúšťala ľútosť. S nebývalým nadšením rozprávala o Ľubkiných úspechoch v škole, zakaždým pridala i nejaký nový tromf – ako dcérka upiekla koláč, uplietla sveter... Vtedy sa aj matky zdravých dievčat cítili zahanbené.
Iba keď sme vystupovali z vlaku, teta Ľubka si namiesto bariel so sebou niesla palicu, hoci sa jej chôdza podstatne nezlepšila. Na stanici ju čakal urastený manžel a deti. Radosť, ktorá sa im pri zvítaní zračila v tvárach, bola úprimná...
Milá redakcia, veľa šťastia a spokojnosti nielen cez Vianoce, ale aj v novom roku Vám praje Michaela Kekeláková, ZŠ Š. Šmálika, Tvrdošín