Ako nám počas nedávnej návštevy svojich rodičov povedala, hoci do centra pre zomierajúcich na AIDS prijímajú pacientov vo veľmi kritickom stave, starostlivosť, láska, pocit spolupatričnosti im pomôžu utlmiť vírus, niektorí odchádzajú zomrieť domov. Minuloročné peniaze z Dobrej noviny vo výške 17 000 euro investovali do prístavby a rozšírenia jedálne, aby tak vytvorili atmosféru domova, sociálnych zariadení, nákupu potravín, liekov...
V buši neďaleko juhoafrického Barbertonu, v kraji zaplavenom epidémiou AIDS a donedávna i hrubým rasizmom sa šesť rehoľníčok z Kongregácie školských sestier sv. Františka denno-denne stretáva so smrťou. Misia sv. Jána je strediskom pre ľudí v poslednom štádiu života.
Raz pôjdem aj ja...
Mala vtedy pätnásť, keď pod vianočným stromčekom našla knihu V pralese, v ktorej lekár spomína na svoju prácu s malomocnými v Gabune. „Raz pôjdem aj ja takto pomáhať,„ pomyslela si vtedy Mária Olexová z Námestova. Dnes má cez päťdesiat a už niekoľko rokov pracuje v Misii sv. Jána v Barbertone. Keď do juhoafrickej provincie Mpulalalanga, susediacej s Mozambikom a Svazijským kráľovstvom prišla, žilo v okolí približne 8 tisíc černochov, dnes je ich tam cez 40 tisíc. Prišli z občianskou vojnou zmietaných afrických krajín. Provincia má druhý najvyšší počet nakazených vírusom HIV v Južnej Afrike, je to oblasť prevažne vidiecka, väčšina obyvateľstva žije v chudobe. Stále viac detí je opustených alebo sirôt a potrebujú niekoho, kto by sa o ne postaral.
„Mohol by som?„ pýta sa černoch sestry Františky a hľadá jej ruku. „Prvý raz v živote držím bielu ruku. Vieš, veľmi som nenávidel belochov, ublížili mi, nikdy som pre nich nebol človek, ale iba pracovná sila, zviera. Teraz zomieram, vlastná rodina, vlastný kmeň ma odvrhol a táto biela ruka sa o mňa stará. Celý život som si myslel, že Boh má rád iba bielych. Teraz vidím, že má predsa len rád aj mňa, bielych mi poslal na pomoc v posledných chvíľach života, zomriem ako človek... Ľudia, akých som nenávidel celý život, sa o mňa postarali...„ Držiac roku, zomrel!
Dnes pôsobí na Misii sv. Jána šesť sestier - tri z USA, jedna Indka a sestra Mária Františka Olexová.
Stratená misia ožila...
Kedysi volali Misiu sv. Jána kľúčovou farmou, misionári tu založili plantáže a popri evanjelizácii učili domorodé kmene Sisvati a Zulu pracovať. Keď v roku 1976 zomrel jeden misionár a druhý, staručký, odišiel, nazvali domorodci farmu stratenou misiou, ostala v nej iba už stará černošská sestra. Verila, že niekto príde a misia ožije, veril kňaz i biskupstvo. Prišli. Zabezpečovali vychovávateľskú prácu v internátoch pre mladých farebných ľudí, černosi mali totiž vtedy svoje školy a bieli svoje. Do jedinej školy pre farebných chodili deti z celej provincie, bývali v Misii sv. Jána. Po páde rasizmu prichádzalo do internátov i čoraz viac černochov. „Cítili sme, že deti z celej provincie zaberajú miesto domácim, naviac, vedeli sme, že odlúčenie od rodiny na celý rok nie je správne,„ hovorí sestra Františka. „A tak sme túto prácu skončili a uvažovali, čo ďalej. Pastoračná práca? Kurzy? Osveta? Na to nemalo biskupstvo peňazí a chudobní černosi dupľom...„
Ponuka prišla z barbertonskej nemocnice. „Dobre, skúsime sa venovať ľuďom zomierajúcim na AIDS v posledných dňoch, hodinách, minútach, sekundách ich života.„ V nemocnici totiž zaberajú miesto tým, ktorí potrebujú nemocničné liečenie, príbuzných mnohí nemajú, často sa rodina obáva nákazy, alebo sa za nich hanbí. Mali by pokojne a dôstojne zomrieť! Na začiatku boli sestry rozhodnuté starať sa výlučne o dospelých, robili tak až do chvíle, keď na prosbu lekára doviezli do centra zomierajúcu matku so 4-ročným synom. Leghomo bol ešte v horšom stave. Matka zomrela, starostlivosť a láska, s akou sa sestry starali o chlapca, dopomohli k tomu, že vírus sa akoby bol zastavil. Žije dodnes, má 9 rokov. Postupne do centra prichádzali aj ďalšie deti, ich prítomnosť pomáha dospelým ľahšie znášať svoj osud.
„Neudržal„ život...
Centrum pre zomierajúcich na AIDS otvorili sestry v roku 1998 v miestnosti pri kostole, ktorú pôvodne používali na katechézu. Malo vtedy sedem lôžok. Situácia sa však neustále zhoršovala. O chorých sa nikto nechcel starať a stále viac ľudí zomieralo. Presťahovali sa do chlapčenského internátu. Ako nám povedala sestra Františka, počas jej pôsobenia v misii zomrelo v centre približne 600 ľudí, snáď dvesto sa po zlepšení stavu vrátilo domov na prosbu ich, alebo príbuzných. „Keď som odchádzala na Slovensko, mali sme v centre pätnásť detí a jedenásť dospelých.„
„Muza, veď vydrž, zajtra už tvoj brat určite príde.„
„Už život neudržím! Chcel som mu povedať jedno tajomstvo, poviem ho vám. Mám dieťa a ženu.„
Podľa černošských tradícií by sa mala o pozostalých postarať rodina.
„Nadvihnite ma, chcem vidieť ešte raz zapadajúce slnko... Odzadu ma držte, lebo idem vracať... A - nechcem vám ublížiť...„
Keď ho sestry nadvihli, vytryskla krv a on po desiatich minútach zomrel. Na druhý deň prišiel brat, tajomstvu však neveril.
Bez strachu?
Bez bariéry...
Ľudia v poslednom štádiu na AIDS prežívajú hrozné bolesti. Mnohí majú poškodenú kožu, často telo vyzerá podobne ako u malomocných, mnohé časti sú popod kožou naliate tekutinou. „Neviete, kde ich máte chytiť, majú hnačky...„
Nebojíte sa nákazy?
„Dávame si pozor, používame rukavice, občas i dvojité. Pre istotu. Rúšky sme prestali používať, aj keď mnohí majú tuberkulózu, kašľú, vracajú krvou, pred smrťou im vytekajú z nosa i úst hlieny a rôzne tekutiny. Prečo? Jeden mladý pacient mal tuberkulózu rozpadnuté pľúca. Keď som ho umývala, veľmi kašľal. Dala som si na tvár rúšku a on povedal: Každý sa ma štíti. Aj ty! Veď ja si dám pozor, aby som ťa neokašľal. Uvedomiac si bariéru, povedala som si, že aj ja si dám pozor a odložila som rúšku. Odvtedy ich v našom stredisku nepoužívame... Pri ošetrovaní detí nepoužívame ani rukavice. Sedem detí z nášho centra chodí do našej školy, poznajú abecedu, vedia počítať. Vychovávame ich a učíme, pretože veríme, že snáď prežijú. Ak sa vynájde liek, sú pripravené pre život v normálnom svete.„
„Ďakujem ti dieťa moje, že si prišlo,„ reaguje na dotyk ruky sestry zomierajúci človek. Už nevníma a nerozlišuje, kto je pri ňom, verí, že je to ten ten, koho, umierajúc, čakal.
Milióny prípadov AIDS
Na svete žije približne 33,6 miliónov ľudí, ktorí sú HIV pozitívni alebo majú AIDS.
V Južnej Afrike diagnostikovali prvé dva prípady AIDS v roku 1982. Podľa odhadov z prelomu tisícročia je 15,3 % dospelej populácie HIV pozitívnych. Tieto odhady sú založené na prieskumoch realizovaných na klinikách pre budúce matky. Počet HIV pozitívnych žien na sledovaných klinikách narástol z 0,8 % v roku 1990 na 22,4 % v roku 1999. Spolu s takmer štvrťmiliónom nakazených detí to znamená približne 4,1 milióna HIV pozitívnych ľudí v Južnej Afrike.
„Medzi ľuďmi v provincii Barberton je veľmi málo katolíkov, ale nespochybňujú Boha, pred smrťou ho prijímajú,„ hovorí sestra Františka. „Videla som zomierať veľa ľudí aj na Slovensku na rakovinu. Kričali, zlorečili, hovorili: prečo práve ja? Z tých šiestich stoviek ľudí, ktorí zomreli v našej misii nekričal ani jeden. Modlia sa šepkajúc: Jesu wami, Nkulunkulu wami... Ježišu, zmiluj sa, Boh, zmiluj sa...„
Lýdia Vojtaššáková
Mária Olexová sa narodila 29. júla v Námestove. Po skončení strednej školy odišla do Bratislavy na farmaceutické nadstavbové štúdium. Ešte počas komunistického režimu vstúpila do Kongregácie školských sestier svätého Františka. V roku 1991 ju kongregácia poslala na štúdium do Talianska, venovala sa špiritualite a psychológii výchovy. Odtiaľ sa mala vrátiť na Slovensko a pracovať pri výchove noviciek. Predstavení však Máriu Olexovú – sestru Františku oslovili, či by nechcela ísť do Južnej Afriky, kde kongregácia vedie internáty pre farebné a černošské deti na miesto jednej americkej rehoľnej sestry, ktorá tam zomrela na rakovinu . „Áno,„ povedala sestra Františka. Bez rozmýšľania? „Áno. A keďže som ovládala iba taliančinu a nemčinu, poslali ma do Ameriky na misionársky kurz zameraný na prácu v Afrike. V marci 1995 sa rovno odtiaľ vybrala do buše... V Misii sv. Jána neďaleko Barbertonu pracuje s piatimi sestrami. Ich činnosťou je ošetrovanie zomierajúcich na AIDS, vedenie škôlky pre deti, katechéza, príprava bohoslužieb. Ale aj osveta, ktorej cieľom je zmena správania, zvýšenie povedomia o ochorení AIDS, zmena postojov voči tým, ktorí sú nakazení a podpora domácej starostlivosti o chorých tam, kde to umožňujú podmienky.