Piatok, 22. január, 2021 | Meniny má ZoraKrížovkyKrížovky

Sprevádzal vojnových zloincov, aj prvú dámu USA Hilary Clintonovú.

V rodine majú kňaza, policajta OSN, herca, murára.

Štefan má päť detí, štyri maturity, za sebou tri medzinárodné „štácie„, skúsenosti z dvoch odlišných policajných zborov a podľa vlastných slov na celý život jednu jedinú veľkú lásku - svoju rodinu.

Ako sa dostal k takej zaujímavej práci? „Po niekoľkých rokoch služby v slovenskom policajnom zbore nastal istý zlom. Chceli sme si s manželkou prestavať jej rodičovský dom. Naše úspory však robili dohromady asi 5 tisíc, a tak sme sa rozhodli zobrať si pôžičku. Chlap s deťmi a ženou na materskej? Žiadna šanca! A to som ako policajt mal slušný príjem. Hútal som teda ako ďalej. Dozvedel som sa, že Jožo Sťahuliak z Liesku išiel robiť na Medzinárodný súd pre bývalú Juhosláviu v Haagu. Povedal som si: prečo nie ja?„ V júli 1998 som si podal prihlášku a šťastie mi prialo. O dva mesiace - úplne náhodou – robilo OSN veľký nábor do bezpečnostného zboru. Potrebovali asi 50 nových síl.„

Skryť Vypnúť reklamu

V auguste 98-eho roku prišla Štefanovi ponuka začať - skúšobne, na 3 mesiace. Dnes, po viac ako piatich rokoch je pracovníkom Kancelárie Organizácie spojených národov vo Viedni, sekcie bezpečnosti a ochrany.

„Myslel som si, že s jazykom nebudem mať žiadny problém, angličtinu som ovládal. Aspoň som si to myslel! Prvé mesiace však boli hrozné - v multinárodnom prostredí síce všetci rozprávali po anglicky, ale každý akosi svojsky. A ja som mal z toho miš-maš,„ spomína Štefan Ondrík na ťažké začiatky. „Opäť však pri mne stála šťastena. Pomohli mi dvaja kolegovia - paradoxne nie Slováci, ale Angličan a Fín. Takže po troch mesiacoch som dostal „fixed term contract„ – stále miesto s ročnou zmluvou. Na súd neprijímali nikoho nastálo. V októbri 1999 som odišiel na misiu do Sarajeva. Len tam mi po zorientovaní sa došlo, že je aj nejaká kancelária OSN vo Viedni. Keďže túžba byť čo najbližšie k manželke a deťom bola silná, poslal som si žiadosť o preloženie. Po polroku ma pozvali na pohovor, ale - žiadali nemčinu. Vedel som anglicky, rusky, srbsky, ale nemecky tak akurát guten Morgen a tak podobne... Takže mi v marci povedali: ak sa naučíte po nemecky... Diplomatické „nie.„ Zmieril som sa s tým. Iba keď v novembri mi šéf bezpečnosti z Viedne zavolá, či mám ešte stále záujem? Až mi zimomriavky prešli po chrbte. Jasné, že som mal! Tak poď ho! Rýchlokurz nemčiny, aby som vedel aspoň čosi: 8. apríla 2001 som skončil v Haagu a 9. som už pracoval vo Viedni.„

Skryť Vypnúť reklamu

Štefan Ondrík si doteraz nevie vynachváliť výborné a pevné základy, ktoré mu dala slovenská policajná škola v Pezinku. Ešte predtým absolvoval maturitu na SOU E v Nižnej i na OA v Dolnom Kubíne. Potom pracoval ako príslušník Hraničnej polície v Suchej Hore, DI v Nižnej a opäť v Suchej Hore, až sa dostal na oddelenie Cudzineckej polície v Trstenej.

„Musím povedať, že takú školu v čítaní „medzi riadkami„ dokladov či prezeraní áut, akú som dostal tu, nemá ani jeden z mojich súčasných kolegov vo Viedni. Spolu s policajnou školou v Pezinku to bola skutočná škola života. Až nároky tejto školy ma v živote prinútili učiť sa. Tam je to tak: buď si dobrý, alebo zlý, medzi tým nič. Jednotka alebo päťka.„

Štefan mal po príchode do OSN jediný problém - jazyk, no napriek tomu mal počas prvých mesiacov pocit, že je tam cudzí, kolegovia ho neberú. „Až keď som výborne zastrieľal na strelnici, začal som z ich strany pociťovať istý rešpekt a uznanie, vzali ma medzi seba. Môj nadriadený, Fín Lasi Kuusinen ma zas zbavil „komplexu„ z nedostatočného zvládnutia jazyka: Tu je OSN, každý má iný materinský jazyk, angličtinu mnohí zvládajú oveľa pomalšie ako ty, hoci sú služobne starší. Hlavne, že vieš robiť! Kto z nich vie po rusky, srbsky? Ty áno, tak sa nemáš prečo trápiť! - hovoril mi. Najviac bolo cítiť podceňovanie od kolegov, ktorým bola angličtina meterinským jazykom, napríklad od Američanov. Ale stačilo ich vyzvať, aby sme sa začali baviť trebárs po rusky a „sklopili uši.„ Nie je predsa kumšt hovoriť v rodnom jazyku! Ibaže im takúto prehnanú sebadôveru vštepuje ich systém. Na niečo je to dobré - my Slováci sme zase, naopak, veľmi skromní a utiahnutí. Trochu sebavedomia by nám nezaškodilo.„

Skryť Vypnúť reklamu

Väčšina z nás si špičkového bodyguarda predstavuje ako svalovca, ovládajúceho všetky bojové umenia, zbrane... jednoducho, ako akčného hrdinu.

„Ochranka, aj tá medzinárodná, zabezpečuje v prvom rade vstup do budov, kontrolu áut, prevenciu pred akýmkoľvek útokom, prechody cez röntgen, kontrolu identifikačných kariet. Už sa mi stalo, že som zadržal falošnú kartu, ale my nemáme právo človeka, ktorý sa ňou preukázal, zadržať. Na to je miestna polícia. Náš ďalší postup je už predmetom služobného tajomstva.

Ochranka ale nie je o tom, ako sa vieme biť. Ochranka musí takýmto situáciám predchádzať. Je to tímová práca, každý z nás je len kolieskom v dobre namazanom stroji. Našou úlohou je ochrana životov, zdravia a majetku. V tomto poradí. Ale aby sme mohli pomôcť iným, musíme chrániť seba. Aj poradie zachraňovaných či evakuovaných ľudí pri požiari alebo inom útoku má istú hierarchiu. Na súde v Haagu bola prvoradá ochrana sudcov, až potom všetkých ostatných. Každoročne absolvujeme kvalifikačné skúšky zo všetkých potrebných odborov. Stále sa učíme. Tváriť sa „dôležito„ vedľa významnej osobnosti je už len malá časť našej práce, detail. Vo Viedni mám pritom dosť príležitostí stáť po boku mnohých ľudí, ktorí hýbu svetom. Napríklad aj inšpektorov pre Irak, ktorí rozhodovali o osude miliónov ľudí. Alebo podobne ako v Haagu aj iných, nie menej dôležitých politikov.

Práca na súde pre vojnové zločiny bola pravdepodobne veľmi náročná aj na psychiku...

„Sprevádzali sme do súdnej siene politikov a hodnostárov, obvinených z vojnových zločinov v bývalej Juhoslávii. Mnohých z nich ste mohli vidieť v televízii. Jedným z tých, ktorých som sprevádzal, bol napríklad generál Krstič. Z Haagu som odišiel tesne pred začiatkom súdu s Miloševičom. Ale nebolo to len o sprevádzaní. Chodili sme tiež overovať dôkazy, osobne som robil napríklad balistické skúšky zadržaných zbraní. Pri výpovediach v súdnej sieni sme si vypočuli otrasné veci. Aj tie sú predmetom služobného tajomstva. To, čo sa páchalo v Juhoslávii, nerobili ani nacisti za druhej svetovej vojny v koncentrákoch. Guľomety, kosiace stovky ľudí pri úteku z kempu priamo pred jeho bránou, plné nákladné autá mŕtvych, potopené pod hladinou rieky... Chodili sme aj priamo k otváraniu masových hrobov: mŕtvi bez identifikačných znakov, s vyrazenými zubami, zviazanými rukami, ktorých príbuzní spoznávali len podľa zbytkov šiat... Je hrozné, čo je človek človeku schopný urobiť.

Z prominentných hostí „z iného súdka„ som v Haagu sprevádzal napríklad genrálneho tajomníka NATO Donalda Rumsfelda, povestnú prokurátorku Carlu del Ponte, ale aj Hilary Clintonovú, ktorá sa tu zúčastnila celosvetovej konferencie za emancipáciu žien. Mala vlastnú ochranku, ale tá si robila svoje, my zase svoje. „

Použili ste niekedy zbraň už aj „naostro?„

„Sme ozbrojení, ale zbraň nie je hračka. Ak niekto ide na policajta v uniforme so zbraňou, ide o život. My však podľa pravidiel musíme chrániť aj život útočníka, použiť hmaty a chvaty, putá, zbraň len v najkrajnejšom prípade. Policajt na Slovensku môže použiť zbraň oveľa ľahšie ako my. Ja by som musel dokazovať, že inak to naozaj nešlo, nie len „asi.„

Ako „vysoko„ sa môže dostať ochrankár v OSN?

„Aj na generálneho tajomníka OSN. Koffi Annan bol vraj v mladosti tiež v Security. Ja určite nemám až také vysoké ambície, ale samozrejme, každé povýšenie poteší. Máme iba päť základných pozícií: oficier, starší oficier, seržant, poručík, inšpektor. Ja som teraz starší oficier. Počas služby v holandskom Haagu som bol už tiež starším oficierom, no po preložení do Viedne som musel začať znova od začiatku. Občas som odchod z Holandska aj ľutoval, no teraz sa už nesťažujem. Páči sa mi systém, ktorý v OSN funguje. Je to multinárodná organizácia a nikto sa tam nemôže spoliehať na to, že „nejaký strýko mi to vybaví.„ Celý systém je postavený na schopnostiach: ukáž, čo vieš. Ak máš schopnosti, postúpiš. Treba si vybrať: kariéra alebo rodina. Ja som si vybral rodinu - deti a manželka sú pre mňa prvoradé, zamestnanie je len prostriedok, ako im zabezpečiť plnohodnotný život. Ale aby som bol aj vnútorne spokojný, musím svoju prácu robiť čo najlepšie. Manželka Mirka je ďalším šťastím, ktoré ma v živote postretlo. Zo všetkých síl sa snažila prispôsobiť mojej práci, dva roky sme boli spolu v Holandsku, ale stále sme tam boli len cudzí... Tak som si povedal, že nebudem trápiť ju, ani deti a vrátili sme sa do Štefanova nad Oravou. Často spomínam na dávne slová mons. Viktora Trstenského, ktorý je pre mňa akýmsi zdrojom energie: Modli sa za svoju ženu, aj keď ju ešte nepoznáš... Mirka je naozaj ako vymodlená...

Mojou skutočne prvou veľkou misiou bolo teraz Mexiko, kde sa podpisovala celosvetová dohoda o boji proti kriminalite a drogám (minulý týždeň - pozn. red.). Boli tam predstavitelia vlád z celého sveta, zo Slovenska prišiel minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Je to pre mňa veľké zadosťučinenie, pretože už išlo o špičkovú prácu.„

Ako sa ako policajt znášate s bratom Pavlom, ktorý je kňazom?

„Veľmi dobre. Veď poriadok musí byť! Bol by to na figu farár, keby podporoval neporiadok. A na figu policajt, ktorý by sa hanbil za svoju vieru. Všetko musí mať svoju hlavu i pätu, v tom sme obaja zajedno. Ale musím povedať, že Paľo prešiel oveľa ťažšou školou života ako ja. Nemal to jednoduché ani na misii v Rusku a nemá to ľahké ani teraz na farnosti v Kluknave, medzi východoslovenskými Rómami. Nie je to ako na Orave, kde sa majú kňazi veľmi dobre. Inak, z mojej „mládeneckej„ partie (bolo nás päť chalanov) sú štyria kňazi a ja žandár: Dušan Šimaľa z Hladovky „slúži„ teraz v Terchovej, Vlado Polák je u františkánov, náš Paľo v Kluknave a Jaro Barborák vyštudoval napokon žurnalistiku na Pápežskej univerzite vo Vatikáne a teraz pracuje ako redaktor televízie TA3. No, a ja. Prechodili sme spolu kadejaké kúty Oravy, v 87-om nás dokonca zatkli v Poľsku, keď sme, len tak, pre mladícku psinu prekročili zelenú hranicu v Bobroveckom sedle. Na chate v Chocholowskej doline nás už aj brali. To bolo v nedeľu doobeda. Pustili nás až v pondelok poobede, dovtedy sme boli o hlade. Mysleli si, že pašujeme náboženskú literatúru. Fajný výlet to veru bol... Ale o nič horšie sme sa nebavili ani s partiami Liesečanov a Tvrdošínčanov, keď sme sa stretávali na Medvedzí v 29-tke alebo v Liesku u Stasovcov na dolnom konci.

Multinárodný systém znamená aj to, že sa stretávate s kolegami mnohých vierovyznaní. Ovplyvňuje to vaše vzťahy?

„Nie. Samozrejme, rozprávame sa o tom, inak sa to v službe ani nedá. Muslimovia nie, tí nesmú o svojej viere rozprávať. Sú medzi nami kresťania, mohamedáni, pravoslávni, Židia - ale vychádzame spolu. Žiadne náboženstvo samo osebe nie je nepriateľsky orientované. Býva iba politikmi zneužívané. Žiadna vojna predsa nemôže byť svätá...„

Boli ste, už ako člen ochranky OSN, niekedy na Vianoce mimo domova? V „benjamínskych„ rokoch, ako služobne najmladší...

„V benjamínskych rokoch... Boli naozaj benjamínske, lebo vtedy sa nám narodil syn Benjamín. Služobne to bol síce už druhý rok, ale pre mňa to boli - bez Mirky a detí - tie najťažšie Vianoce v živote...„

Tohoročné Vianoce bude sláviť 32-ročný Štefan Ondrík doma. S manželkou Mirkou a piatimi deťmi. Tak, ako si to predstavoval už pred mnohými rokmi...

Melánia Pastvová

Snímky: rodinný archív (šo)

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  9. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 35 798
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 34 655
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 11 827
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 320
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 833
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 122
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 718
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 376
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 290
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 5 271
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

V roku 2019 sa v Novoti narodilo 81 detí, minulý pribudlo 71 novorodencov.

Novoť sa rozrastá, v dedine chýbajú nájomné byty

13 h
Jedno srdce je v centre mesta.

Ich obsah pomôže aj ľuďom v núdzi.

21. jan
Michal Suroviak začal s maratónmi vo veku 45 rokov.

Prvý maratón chcel odbehnúť v Košiciach a študentský sen si aj splnil.

20. jan
Takéto krásne ceny čakajú na najlepších bežcoch.

Oravská bežecká liga už tvorí nový kalendár.

21. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V druhom kole malo pozitívne testy 1,02 percenta testovaných. Na Borovej ulici však číslo vyskočilo na 6,45 percenta.

10 h

Záchranári odkazujú, nie každý s Covidom patrí do nemocnice.

15 h

Hudečková je hlavnou odborníčkou na epidemiológiu ministerstva zdravotníctva.

21. jan

Prednostka neodpísala, rezort vnútra poslal len všeobecné stanovisko.

2 h

Už ste čítali?