Sobota, 31. október, 2020 | Meniny má AurelaKrížovkyKrížovky

Nikto netušil, že nôžky v železách raz zatancujú na svetových pódiách

Lekári a rodičia mali starosti s jej nohami už od

Ako 10-ročná začala študovať klasický balet a tanec na jedinej tanečnej škole v republike. Tesne pred absolventským vystúpením takmer prišla

o nohu. Lekári jej nedávali žiadnu šancu opäť stáť na javisku.

Nepriazni osudu sa vzoprela. Stálo to veľa síl i sĺz, ale predsa

- napokon získala angažmán v Slovenskom národnom divadle. Neskôr ako tanečníčka i modelka prešla javiská a módne móla európskych metropol, ale aj Las Vegas či Los Angeles. Dnes 31-ročná

Námestovčanka s vlastným tímom pripravuje prehliadky, módne

Skryť Vypnúť reklamu

show, varieté... Zuzana Černotová, viedenská a už aj tak trochu bratislavská choreografka.

A stále Oravka.

Hovorí sa: obyčajný človek. A je to to isté, ako keby sa povedalo: obyčajný zázrak. Veď život každého človeka je krásny, zložitý a neobyčajný.

(Iľja G. Erenburg, spisovateľ)

Úloha Žuvačky jej z čias detstva snáď najviac utkvela v pamäti. Režisér detského divadelného súboru v Námestove Ivan Krušinský vždy prisúdil Zuzane „najsvižnejšiu„ rolu, dievčinka bola ohybná, akoby ani kostí nemala. V Smutnej princeznej si zahrala úlohu na telo - hadiu ženu. A práve tá akoby predznačila Zuzanin osud. Na súťaži detských divadiel si Zuzkine kúsky na javisku všimla pedagogička z pražskej gymnastickej akadémie. Trvala na tom, že jej talent treba začať rozvíjať a číriť odmala. Šesťročné dieťa však rodičia nechceli pustiť do ďalekého sveta. Na „pokušenie„ sa mesiacmi a rokmi zabudlo. Len kdesi v hĺbke starostlivej otcovskej mysle zostala driemať myšlienka: Čo ak predsa? Otázka prežívala štyri roky hlboko v podvedomí. Jedného dňa Rudolf Černota náhodou uzrel v novinách inzerát: Tanečná škola v Bratislave hľadá 10-ročné talenty z celého Slovenska. Viac mu nebolo treba: „Zuzi,nechceš ísť?„

Skryť Vypnúť reklamu

„Fajn, oci, poďme! Keď aj z toho nič nebude, aspoň sa zo školy ulejem a uvidím, ako taká škola vyzerá,„ zapáčila sa jej myšlienka.

„Dovtedy som v živote nevidela baletnú sálu ani baletnú tyč,„ spomína po viac ako dvadsiatich rokoch Zuzana. „Bola som veľmi zvedavá, hoci som si myslela, že na nejaký inzerát tam asi nikto nepríde... Pamätám si, že ulica ku škole bola neskutočne dlhá, ledva sme našli tú správnu bránu. A tam - jéminé! Hemžilo sa to deťmi aj rodičmi. Na talentovky prišlo 360 detí! Trvali dva dni! Ocko zostal ako zdrevenený: Ty, Zuzka, nejdeme preč, keď ich tu je toľko? Ale čo, ocko, zostaňme! Absolvovala som tri vyraďovacie kolá. V prvom som bola strašne vyplašená, okolo mňa dievčatá prežívali hrozné stresy. Viete si predstaviť, že 10-ročné dievča sa chytá za hlavu so slovami: Ak ma nezoberú, asi skočím z mosta! Zdalo sa mi, že som sa ocitla medzi samými bláznami. Kým sa ostatné dievčatá rozcvičovali, zistila som, že ja nemám ani šajnu o tom, čo ony už ovládali. Tak som ich pri rozcvičke aspoň napodobňovala. V prvom kole uspeli len dievčatá so súmerným a bezchybným telom. Druhé bolo rytmické: čo mi povedali, to som spravila, nezdalo sa mi to ťažké. V treťom som musela zopakovať tanček, ktorý mi predtým predviedla baletka. Zopakovala som. Po každom kole som zakaždým prišla za ockom: Oci, zostala som! Ocko sa len nechápavo pozeral, že všetko odchádza nešťastné domov a ja, čo som o balete nevedela celkom nič, zostávam. Po poslednom kole nás v najužšom výbere zostalo asi 50. Definitívne rozhodnutie vraj príde poštou. Prvé, čo som od mamy po návrate chcela, bola Rubikova kocka. Na internát, aby som mala rozptýlenie. A keď teta Gvorová, naša poštárka, doniesla obálku s rozhodnutím o prijatí, ja som sa tešila a rodičia boli nešťastní. Mama ma za žiadnu cenu nechcela pustiť z domu, ocko sa bál, že im to raz budem vyhadzovať na oči. Dva týždne trvalo, kým mi prihlášku podpísali. Bola som neskutočne šťastná...„

Skryť Vypnúť reklamu

Oduševnenie v mladom veku robí divy.

(Janko Kalinčiak, spisovateľ)

Po týždni prvej eufórie však už Zuzka kropila internátny vankúš slzami. Mnoho dievčat tam bolo, lebo museli. Inú možnosť nemali. Zuzka medzi ne nepatrila, stále mala na zreteli slová rodičov: Zuzi, kedykoľvek chceš, vráť sa domov. Keď ti bude ťažko, zavolaj...„ Možno preto vydržala. Prvé tri roky boli najťažšie: o 6.00 h budíček, raňajky, 7.30 prvý jedenapolhodinový tréning, po ňom škola ako iné deti, žiadne úľavy, dve hodiny ďalší tréning. O siedmej večer sa vracali unavené na internát. Ale tu ich ešte čakali úlohy, oprať si dres a cvičky na druhý deň, o 21.00 h večierka. A stále dookola. Školu mali aj v sobotu, poobede skúšky v divadle... Spolužiačky zbližša chodili domov často, Zuzka s o rok mladším spolužiakom Marcelom Maťugom z Námestova a Košičanmi sotva raz za tri mesiace.

„Ani nie po mesiaci na internáte som si povedala, že našich prekvapím,„ spomína Zuzka na prvú cestu 10-ročného dievčatka domov. „Už neviem, ako som to vybavila na internáte, určite som klamala. Vedela som, že z Avionu chodí do Námestova pán Tomovčík. Tak som nastúpila a vravím mu: Pán Tomovčík, ja som Černotová a idem domov! Strašne som sa tešila. Až keď som o pol jedenástej večer v Námestove vystúpila, zistila som, že to bola hlúposť. Všade tma, nikto ma nečaká, taška väčšia ako ja a domov ďaleko... Rozplakala som sa. Naši boli na celý víkend preč! Skončila som u tety, kde ma vykričali aj poľutovali a o druhej ráno posadili na autobus naspäť. Odvtedy ma pán Tomovčík vozieval až pred dom, v autobuse som mala aj svoj vankúšik. Ale nikdy som už nešla domov bez ohlásenia.„

Nie je umenie vzchopiť sa a odísť, ale vzchopiť sa a zostať.

(Milan Růžička, aforista)

Keď prišla puberta, Zuzana bola celkom rada, že je vo svete. Ale narastala aj psychická a fyzická záťaž v škole. „Medzi dievčatami v ročníku narastal neuveriteľný konkurenčný boj. Mali sme sa rady, ale roky nám vštepovali, že musíme byť najlepšie. Klapky na očiach a neustály tréning, ctižiadosť byť tou prvou... Motiváciou nám boli slová profesorov, že jedného dňa budeme stáť na doskách národného divadla alebo zahraničnej scény, že budeme „niekto„. Bohužiaľ, možno to znie čudne a nafúkane, ale je to tak. Každý z nás má v živote priority: pre jedného je to šťastná rodina, pre iného práca, pre ďalšieho peniaze, pre umelca nesmrteľná sláva... Mňa na začiatku motivovala rodina. Nechcela som sklamať ani ich, ani seba. Sľúbila som si, že to dokážem. Bolo to o to ľahšie, že po dvoch rokoch som v sebe objavila aj veľkú lásku k baletu, tancu, divadlu. Istý čas ma lákalo herectvo, ale odolala som. Život na javisku bol pestrý, s množstvom kostýmov som „na chvíľu„ menila aj svoje ja. Som ryba, a tá rada pláva v neznámych vodách... Z počiatočných šestnástich sme skončili ročník tri. Veľa mi dala moja profesorka a druhá „mama„ Gabriela Záhradníková, starší iste poznajú aj jej manžela, herca Sláva Záhradníka. U nich som našla svoj druhý domov. Dodnes sa máme veľmi radi. Jedným z jej „tanečných detí“ bol aj krasokorčuliar Ondrej Nepela, dokonca nás prišiel občas pozrieť, rozdával podpisy, priniesol čokoládu... Pokušenie, lebo za každé pribratie hrozil prípis a vyhazov zo školy... Bolo to naozaj o pevnej vôli a veľkom sebazaprení. Pomáhali nám aj stretnutia s veľkými osobnosťami v zákulisí divadla, sólistami Plavníkom, Vaculíkom, maestrom choreografie Zajkom či Karolom Tóthom, o ktorom som sa naposledy dozvedela, že vedie Kráľovskú tanečnú akadémiu v Londýne. Mávali sme preteky, ktorá z nás urobí najviac brušákov, ktorá koľko otočí v piruete či vydrží spať v špagáte... Sú to maličkosti, ale z ich mozaiky sa skladá celý svet vo svete, ktorý dokáže pochopiť len ten, kto v ňom žije. Pre ilustráciu o vôli tanečníka: ako 10-ročná som si na javisku pri Luskáčikovi zlomila ruku. Dotancovala som. Usmiata, so slzami na lícach, ale dotancovala. Hneď z javiska ma bral lekár do nemocnice. Boli sme tak vychovávaní. To sa prosto nedá - odísť z javiska, urobiť to kolegom, divákom, zrušiť predstavenie...„

V dvadsiatke sú naše vlohy také vyvinuté, že je jasné, čoho budeme schopní.

(Michel de Montaigne, filozof)

Veľkým zlomom v Zuzkinom živote bol úraz kolena 3 týždne pred absolventským koncertom. Nesmierne „makala„, aby rodičia videli, čo dokáže a boli hrdí. Pri jednom z tréningov však Zuzka zrazu len ležala na zemi, koleno tu - noha tam... Kričala, chcela mať koleno späť... Výsledok: dva mesiace sadra od bedra po členok. Výrok lekárov: už nikdy žiaden tanec. „Nevedela som to absolútne prijať. Rodičia mi zháňali podporné prípravky na liečenie, pomáhal mi známy kardiológ profesor Fischer, Záhradníkovci...

Cvičila som a trénovala takmer do vyčerpania. Ale nakoniec som odtancovala záverečné skúšky a v septembri som, na úžas všetkých, nastúpila do baletu Slovenského národného divadla. Účinkovanie v Luskáčikovi, Orfeovi, Gisselle, Don Quichotovi a mnohých ďalších, aj moderných, baletoch na národnej scéne boli niečím, na čo sa v živote nedá zabudnúť.„

Stavať sa „na zadné“ je vec zdravá, u mladých potrebná.

(Krista Bendová, spisovateľka)

Začiatok deväťdesiatych rokov bol pre umeleckú branžu osobitý: sloboda im dávala nielen duchovný, ale aj reálny rozlet. Zuzana zamierila za tancom do Viedne. Konkurzom do súkromnej tanečnej skupiny prešla úspešne, ale umenie v slobodnom svete je aj o biznise. Skupina skrachovala a Zuzana zostala odrazu bez angažmán. V cudzom svete. Vrátiť sa na Oravu? Zase zaťažovať rodičov? Zostať? Pre dvadsaťročné dievča neľahké rozhodnutie. Aj na bratislavskej scéne sa veľa zmenilo: „Bohužiaľ, nie k lepšiemu. Neuznávala som a doteraz neuznávam mnohé zmeny, ktoré zavládli v umeleckej branži po revolúcii. Vytratili sa isté hodnoty a osobnosti, ktoré ku skutočnému umeniu neoddeliteľne patria a nedajú sa zaplatiť žiadnymi peniazmi...„

Kým Zuzana riešila dilemu, usilovne sa učila reč. A opäť sa rozhodla, že život ju nezlomí. Dievčina, tancujúca pred rokom na doskách národného divadla, si bez rozpakov začala zarábať na chlieb každodenný ako predavačka v obchode. Aby vládala utiahnuť po dva drahé tréningy denne, bez ktorých sa nezaobišla, dávala hodiny tanca na súkromnej škole a po nociach strihala lakmusové papieriky pre laboratórium.

Príležitosť umožňuje, aby nás spoznali iní. Ba čo viac, aby sme spoznali seba.

(F. La Rochefoucauld, epigramatik)

„Počas tréningov som sa stretala s tamojšími profesionálnymi tanečníkmi a našla som si medzi nimi aj dlhoročného priateľa. Mala som z ich pohľadu vynikajúce vzdelanie a tak ma začali „brať.„ Opäť som tancovala, vďaka bezproblémovej postave som sa dostala k modelingu... a kolotoč sa naplno rozkrútil. Pracovala som pre množstvo špičkových firiem - Hugo Boss, Palmers, Triumph - a s mnohými fantastickými ľuďmi - Lisou Mineli, Falcom, skupinou Captain Jack. Neustále sme čosi nakrúcali, ale maminka mi vždy vravela: Stále ťa nikde nevidím! Všetko, čo sme točili, išlo, bohužiaľ pre západnú a južnú Európu. Iba vianočnú Peter Alexander show sme konečne mohli pozerať aj doma v Námestove. Tá išla cez satelit do celého sveta.„ Keď sa Zuzka Černotová dostala medzi najužšiu viedenskú umeleckú špičku, ponuky na tancovanie sa hrnuli jedna za druhou. Muzikály, klasicko-moderné predstavenia, svetové turné s Čarovnou flautou, hudobné klipy, reklamné šoty...

Niekoľko hektických rokov a tancujúci motýľ cíti, že krídla strácajú silu - pred tridsiatkou už aj Zuzana musela myslieť na budúcnosť. Tá začala klíčiť v noblesnom prostredí kráľovského Schönbrunnu.

V Rakúsku je zvykom, že v nádhere palácov turistom približujú dobu aj hudobníci a tanečníci. Na tom si Zuzka založila aj vlastnú firmu. Výber repertoáru hudby, tanca, kostýmov, tanečníkov... Prišli prvé ponuky na manažovanie módnych prehliadok, otváracích ceremoniálov na výstavách, autosalónoch. „Musím priznať, veľa znamenalo už len to, že ľudia v Rakúsku ma poznali z televíznej obrazovky. Už štyri roky pracujem okrem svojej firmy aj pre jednu veľkú spoločnosť vo Viedni ako šéfchoreograf. Organizujeme naozaj veľké veci - silvestrovské programy, majstrovstvá sveta v Saint Antoan, otváranie autosalónov Jaguár, Porsche, BMW. A musím povedať, že šéfstvo chce mať hlavne tanečníkov zo Slovenska. Dôvodom pritom nie je cena, ale kvalita. A na tej sa u nás, či sa niekto hnevá alebo nie, podpísal ešte socialistický režim. V Rakúsku mohol študovať tanec každý, kto na to mal. Peniaze, nie talent. U nás to bolo, našťastie, naopak. Žiaľ, iba bolo.„

Čo je prvoradou povinnosťou človeka? Odpoveď je stručná: byť sám sebou. (Henryk Ibsen, dramatik)

Sú hviezdy showbiznisu naozaj také „vyšinuté“, ako sa niekedy zdá?

„Niektoré hviezdy showbiznisu rýchlo vzplanú, slávu neunesú, vyčíňajú a zase rýchlo hasnú. Skutoční umelci sú svet vo svete. Potrebujú voľnosť, rozlet, snívanie, inšpiráciu... Priznám sa, ak mám „nasekaných„ príliš veľa vecí naraz, aj moja kreativita výrazne klesá. Chýba komunikácia s múzami,„ smeje sa Zuzana. „Pracovala som rok s Maduarom, zaúčala som Presidents club, Spin (reklamy K-Cero), tanečníkov, ktorí tohto roku pripravujú slovenské silvestrovské programy - medzi nimi občas vládnu nemiestne hviezdne maniere, chýba úprimnosť a láska k práci. Ale u mňa sú všetci na jednej lodi, a toto nemám rada.„

Neťahá vás to naspäť domov, na Slovensko, na Oravu?

„Na Slovensku som nechala srdce, môj priateľ Alexander žije v Bratislave a ja s ním. Začali sme si stavať rodinný domček, ale prácu mám vo Viedni. Pendlujem denne 50 km, ale dá sa to skombinovať. Priateľ je tiež tanečník, rozumieme si po každej stránke a zatiaľ nám to výborne funguje. Ale na slovenskú scénu sa mi príliš vracať nechce. Ak mám byť úprimná, v Rakúsku je pracovný vzťah postavený na dôvere, poctivosti a fér hre. Ak sa na niečom dohodneme, je to tak. Slováci, najmä mladí, nemajú snahu niečo tvoriť aj za tú cenu, že veľa obetujú. Zato veľa očakávajú. Pravidlá zvyknú meniť za pochodu a úprimnosť skrývajú čo najhlbšie. Ale do tváre sa usmievajú. Rakúšania sú pragmatickejší, tvrdší, o problémoch otvorene diskutujú. Slováci „diskutujú“ za chrbtom. Česť výnimkám! Mrzí ma, že tak hovorím, ale je to tak. Možno si niekto povie: Čo taká 30-ročná žaba vie? Ale roky odlúčenia ma naučili, že najväčším šťastím v živote sú dobrý partner, zdravie, láska rodiny. Na svete sú podľa mňa isté len dve veci. Prvá: všetko dobré i zlé sa každému raz vráti. Druhá: nič materiálne nikdy nie je isté. Zážitky, láska zdravie, úcta - nič nie je samozrejmé. O to viac milujem svoju rodinu, sestry, mamu s ockom, ktorým budem do smrti vďačná a ku ktorým by som sa celý život chcela vracať... Nech som kdekoľvek na svete, vždy viem, že som prišla z hôr, z Oravy a že tam sú ľudia, ktorých milujem. Chcem si čoskoro založiť aj vlastnú rodinu. Ale mojím tajným snom - teraz už asi nebude tajný - je otvoriť prvé skutočné slovenské varieté so všetkým, čo k nemu patrí.„

Melánia Pastvová

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  10. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  1. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  2. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  3. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  4. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  5. Magazín SME Ženy už v predaji
  6. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  7. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  8. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  9. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  10. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 36 938
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 25 078
  3. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 17 828
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 717
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 16 709
  6. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 544
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 13 130
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 493
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 278
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 102
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Podcast je náhrada miestneho rozhlasu

Správy z miestneho rozhlasu patria roky ku koloritu slovenských miesta obcí.

Jednou z hlavných výhod podcastov je, že ich môžete počúvať, keď vám to vyhovuje,“ povedal Jaroslav Kizek z agentúry M KREO.

Dolný Kubín má dobrovoľníkov na testovanie dostatok

Dnes večer podstúpili antigénový test, jeho negativita je podmienkou zaradenia na odberné miesta.

Testovanie dobrovoľníkov Dolnom Kubíne.

Na koronavírus zomreli aj pacienti v oravských nemocniciach

Epidemiologická situácia sa prudko zhoršuje na Liptove.

Počty ťažko chorých v nemocniciach rastú spoločne s úmrtiami.

Celoplošné testovanie: Fakty, pokyny, odporúčania, najčastejšie otázky

V sobotu a nedeľu sa na celom Slovensku uskutoční prvé kolo celoplošného testovania, ktoré má za cieľ pomôcť zachytiť skryté ohniská nákazy a spomaliť šírenie koronavírusu. Odberné miesta budú otvorené 31. októbra a 1. novembra 2020 od 7. - 22. h.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na nitrianskom letisku núdzovo pristál vrtuľník americkej armády

Dôvodom neplánovaného pristátia bolo zlé počasie.

Pozitívne testovaný starosta: Najhoršia bola bolesť chrbta

Určite nepodceňujte situáciu. Toto nie je chrípka, odkazuje starosta kysuckej obce.

V niektorých obciach v okolí Trnavy testovanie nebude

Pôvodne začali v okrese Trnava s prípravami na testovanie všetky obce, niektoré však dostali informáciu o pričlenení ich odberových miest k susedným obciam.

Celoplošné testovanie: Fakty, pokyny, odporúčania, najčastejšie otázky

V sobotu a nedeľu sa na celom Slovensku uskutoční prvé kolo celoplošného testovania, ktoré má za cieľ pomôcť zachytiť skryté ohniská nákazy a spomaliť šírenie koronavírusu. Odberné miesta budú otvorené 31. októbra a 1. novembra 2020 od 7. - 22. h.

Už ste čítali?