Stalo sa to v sobotu na Mikuláša v autobusovej linke Trstená – Ružomberok. Cestujúcich tu čakalo prekvapenie: spolu s cestovnými lístkami dostávali od vodiča sladkosť – lízanku alebo cukrík. Poniektorým to hneď bolo jasné – je sv. Mikuláša. Zjavil sa im na tvári úsmev – poďakovali.
Pozorovala som vodiča. Bol oveľa šťastnejší ako cestujúci. Pred každou zastávkou pri otváraní dverí v autobuse jeho tvár žiarila úsmevom. Tešil sa, ako budú ľudia reagovať, keď im podá sladkosti z plnej dózy. Tvár sa mu nezamračila ani vtedy, keď v Dolnom Kubíne jedna pani zvolala: „Pán šofér, deti, čo tu sedeli, sa povracali.„ Pokojne vstal a všetko počistil bez náznaku hnevu. Posadil sa za volant a ďalej rozdával mikulášske lístky.
Cestou som všetko pozorovala. A ďakovala. Pane, chráň ho na cestách, nech sa mu nič zlého nestane, nech je zdravý a nech lásku a úsmev rozdáva každý deň, ľuďom, čo budú s ním cestovať. Nech je jeho srdce veľké ako srdce sv. Mikuláša.
Napriek veľkému zhonu a nevšímavosti, zloby vôkol nás, som sa presvedčila, že ešte dobrí ľudia žijú. Keď sme s manželom vychádzali z autobusu, poprosila som vodiča, aby mi povedal svoje meno. Usmial sa a odvetil: „Jozef„. „Môžem vedieť aj priezvisko?„ „Jozef Žulko„, dodal.
V mene cestujúcich vám, pán Jozef, ďakujem za krásny deň. Kiežby bolo takých „Jozefov„ v autobusoch viac. manželia z Nižnej