„Ak chceš, poseď si chvíľku. Máš rýchle nohy, dobehneš nás,„ zasmiala sa mama.
Nikdy som sa v lese nebál. Čo by sa mi mohlo stať? Poznal som každého v dedine. Možno pôjdu Čiernici na drevo, možno tetka Hajdučíčka na jafiry alebo černice, ktoré práve dozrievajú. Alebo urbári. Aj tí ma poznajú. Pozdravíme sa, popýtajú sa na zdravie, na mamku, a idú ďalej. Dnes skoro nikto nechodí na koňoch, auto a traktor počuť zďaleka, aj za strom sa dá skryť, ak si sraľko a bojíš sa. Ja som sa nikdy nebál. A neveril som tým starým babským povedačkám o divožienkach, čo lákajú ľudí do Kýčery, aby ich tam k smrti utancovali, a toho, čo má šťastie a prežije, zavliekli do Rabčickej Kokotky. Babské reči, aby deti sedeli doma a poslúchali.
Sedel som pod hruškou a celé nešťastie včasného vstávania mi ležalo na duši. A vtedy sa to stalo. Verte – neverte, ale musím vám to povedať.
Cez biele oblaky presvitalo júlové slnko. Tráva ešte chladila rannou rosou, ale vzduch bol ako sen. Voňal trávou, malinami, horou. Díval som sa na dedinu pod mojimi nohami. Aspoň tak sa mi vtedy zdalo, že mi leží pri nohách. Lentilková ulica (ako ju voláme pre farebnosť jej domov), staré potoky, kravy na poli a len škrekot niektorých vtákov a brechot psov rušil pokoj.
Sedel som na pni a uvedomil som si, že by som sa mal poberať. Obrátil som sa a zrazu som neveril vlastným očiam. V rannej tráve sa niečo mihlo. Nie, nemihlo! Ono sa tam niečo hýbalo! Veď to nie je možné! Na lúke nad dedinou a také malé divné dievčatko. A bez mamky? Díval som sa na ňu ako na zázrak. Smiala sa, tancovala, vyzerala ako to najšťastnejšie dievčatko na svete. Bola až neskutočne malá. V ruke držala malý modrý zvonček. Také malé dievčatká by nemali chodiť po hore bez mamky. Ja už mám desať a mama sa zlostí, ak sa túlam, preblyslo mi hlavou. Ešte niečo bolo čudné. Ten modrý zvonček. Ten spomínali aj staré ženy, aj moja strynka. Len som si nevedel spomenúť, čo o ňom vraveli, prečo ho spomínali.
A ona stále veselo hopsala popod stromy. Ale niečo bolo na nej čudné. Akoby ma nevidela, nevnímala. Len si tam tak tancuje a ani jej nevadí studená ranná rosa. Bola predsa bosá! Hľadel som na ňu ako na zázrak. Šatôčky mala ako z rosy – ľahučké a akoby nedotknuteľné, možno utkané z lesných pavučín. Jej oči boli ako zvončeky, ktoré držala v rúčke. Modré, zvonivé a láskavé. Smiala sa ako zvonček a bola taká krásna, akú som v našej dedine a škole nevidel. Kto to je?
Počul som chlapov ako vraveli, že okolo čiernej hory Kýčery neradno chodiť chlapovi samému, aj staré baby vravia, že taká kýčerská divožienka sa s vami pekne pozahráva a ste radi, ak prežijete. Ale mamka povedala, že to nie je pravda. Chlapi si vraj vypili a iba Boh vie, čo videli. Pálenka im hádam hlavy pomútila. Alebo ušli k frajerke do Poľskej. Ale ja som ešte nie tak celkom chlap, ani pálenku nepijem a staré baby nepočúvam.
Kým sa mojou hlavou preháňali katastrofálne myšlienky, to malé dievčatko prišlo ku mne.
„Tomáško, neboj sa ma. Viem, že veľa ľudí sa bojí tmavej hory Kýčery, boja sa divožienok, ktoré ich umordujú, zavlečú do Rabčickej Kokotky a nikdy nenájdu cestu domov. Ale ty poď za mnou. Ukážem ti, čo ešte nikto nevidel. Uvidíš moje dve mamy.„
Dve mamy? Kto má dve mamy? Dvoch otcov, to už daktorí majú, ale dve mamy? - čudujem sa v duchu.
„Ty sa ma bojíš?„
„Ja? Ja sa náhodou ničoho nebojím. Len neviem, kde si sa tu zrazu vzala. Chodíme tadeto stále. Na jafiry, na maliny, na černice, na gribky. Ale o tebe som ešte nepočul.„
„Viem. Nikto ma nepozná,„ zasmiala sa a začala sa zase zvŕtať v tráve. „Ale ja tu poznám každého. Viem, kto sa stará o horu aj o zver, kto aj v zime príde pomôcť, aby zvieratká mohli prežiť kruté mrazy. Viem aj o tých, čo sem chodia a ubližujú tráve, kvetom a vode. Deti, ktoré odháňajú palicami víly z kvetov a lúk, kopú do našej záhrady plnej hríbov, líštičiek a plávok. Nedovolia srnám vyviesť deti na paseku k starej múdrej jedli, napiť sa jeleňom zo Zlatého potoka. Nosia dlhé palice, ktoré ich zabíjajú.„
Chcel som sa brániť, hnevať, ale nedokázal som. Mala pravdu. V očiach mala toľko odpúšťajúcej lásky, až sa mi zrazu chcelo plakať. Usmievala sa a natiahla ku mne drobučkú rúčku. Zrazu som z temnoty hory počul slabý, no dôrazný hlas: „Dorka, Dorka, drž sa zvonka!„
Celým telom mi prebehol mráz. Cítil som akési nepoznané nebezpečenstvo. Nevedel som, čo sa deje.
„Ty si Dorka?„
„Hej.„
„ A prečo sa máš držať zvonka?„
„Poď so mnou a pochopíš.„
„A neskončím dakde pri slanom prameni Rabčickej Kokotky k smrti zmordovaný?„
„Ty si ale smiešny„! Tak daj ruku a poď.„
So strachom som jej podal ruku a pripadalo mi to, ako keby som sníval. Jej rúčka bola taká útla, jej drobné telíčko takmer priesvitné, akoby utkané z rannej rosy. Šiel som za ňou a ani som nevnímal kam. Asi som mal strach, ale s tým malým dievčatkom bolo všetko iné. Sálalo z nej teplo a láska.
Prechádzali sme horou stále temnejšou a černejšou. Obzeral som sa, akoby som hľadal záchranu, akoby som hľadal moju dobrú mamu. Tú najlepšiu na svete. Už som sa nehneval, že ma zobudila. Len keby tu bola!
Zrazu zastala a jej jemná tvárička zvážnela. Držal som ju za rúčku a môj zrak sa zastavil pri mohutnom starom smreku. Stáli tam dve ženy.
„Moje mamy,„ prostými slovami ich predstavila.
Postupne a so strachom som prechádzal očami z jednej na druhú. Tá jedna bola urastená, oči mala ako mach, vlasy ako kôru smrekov a jej telo bolo ako zem – hnedasté, úrodné, cítil som v jej žilách pramene a vodu. Cítil som les, srny aj hríby, cítil som drevo starých smrekov a ostrosť výmoľov a skál. Lesné cesty a ťažobu zeme. Bol som odrazu ako pripútaný.
Divoažienka! – preblyslo mi hlavou. O tých hovoria staré baby po dedine.
Pomaly a so strachom som obrátil svoj zrak k tej druhej. Aká bola iná! Vlasy mala ako zrelé obilie a oči ako jasné ráno. Jej ramená boli ako rosa. Voňala sviežim vetrom. Malinami, oblakmi, niečím, čo som nepoznal, ale miloval. Nie, bola ako vánok, čo sa vás nežne dotýka. Ako mama, keď vás ráno budí do školy, keď vás láska. Ale vanul z nej aj nepoznaný chlad.
Môže niekto byť tak krásny a tak tajomný? Trochu som sa ich bál. Hľadel som na ne a ničomu som nerozumel. Moje myšlienky boli ako vietor. Dorka ma stále držala za ruku a len sa tajomne usmievala. Prechádzal som zrakom z jednej na druhú zo žien, ktoré mi predstavila ako svoje milované matky, ale môj rozum ma asi zradil. Obe boli tak krásne a tak tajomné. Boli ako moja duša. Zviazaná s domovom a túžiaca po odlietnutí. Bol som ako stratené dieťa, no už som sa nebál. Cítil som len neskonalú, nekonečnú lásku, ktorej som nerozumel.
„Kde ste sa vzali? Kto ste? Prečo sa Dorka má držať zvonka?„
„Si iba človek, ale ak ťa Dorka priviedla až sem k nám, povieme ti. Kedysi tieto hory patrili bohatému gazdovi. Staral sa o ne, aj o zver, aj nové stromky sadil. Ale na dedinu prišla bieda. Gazda mal veľmi zlú a lakomú ženu. Zimy tu bývajú kruté a ľudia nemali ani čo do úst, ani čím sa zohriať. Naša hora Kýčera nie vždy bola taká čierna a hrôzostrašná. Dávala ľuďom z dediny lesné plody, drevo, zverinu. Ale bohatá gazdiná chcela viac. Hora už nevládala. Vtedy naša kráľovná rozhodla: Beda tomu, kto siahne na čiernu horu Kýčeru s nečistým srdcom a s úmyslom škodiť hore, jej životu a zverom. Nech sa každý stretne so svojím krížom. Čistú dušu nech vítajú víly Kýčerky a privedú ju k prameňom čírej vody a obdarujú ju svojimi plodmi. Lež tí, ktorí prichádzajú s hriechom v duši, ktorí nemajú čisté srdce a chcú zo mňa, mojich plodov a zvierat zhromažďovať statky vedúce k biede iných, nech sú navždy zatratení. Nech ich telá moje služobnice k smrti utancujú, nech nikdy nedôjdu k prameňu, hoc budú smädom umierať a po pramenistej vode prahnúť.„
„Ale to je strašná kliatba. Predsa nie každý, kto prišiel po drevo, bol zlý. Vy samy hovoríte, že bol hlad, zima a bieda.„
„Nepočúvaš pozorne. Boli aj takí, ktorých bohatí gazdovia vyhnali do mojej hory po drevo, loviť a zabíjať moju zver. Brať im moje dary – lesné plody, ktorými sa živia. Tí, ktorí konali veľmi uvážlivo, citlivo a ktorí ma poprosili o odpustenie, že berú to, čo sami nedopestovali, tí prežili. Podľa obrazu svojej duše. Niektorých som dala do rúk svojich divožienok – tancovali s nimi, chvíľu mali pocit, že sú nesmierne šťastní. Dovolila som, aby ich ráno niekto našiel. Dosť ďaleko od mojej čiernej hory Kýčery. Ale ty sa nemáš čoho báť. Tvoja duša je čistá ako horský prameň. Tebe tu nikto neublíži.„
Díval som sa na tieto dve ženy so široko otvorenými očami. Víly Kýčerky. Stáli oproti mne – jedna ako voda a zem, druhá ako nebo a vietor. Kto ich kedy videl? Kde sa vzali tie povesti o nich v čiernej hore Kýčere? Prečo som ich nikdy poriadne nepočúval?
Za ruku ma stále držalo to malé dievčatko so záhadným úsmevom a malým modrým zvončekom v útlej rúčke.
Zavrel som oči. Zrazu som sa ocitol pri hruške. Bol to sen?
Naši už zmizli za obzorom. Ešte som sa obzrel. Maličká Dorka stále stála pri mne.
„Tomáško, asi si trochu zmätený. Ale len človek, ktorý má dušu čistú ako horský prameň, smie vidieť víly Kýčerky. Pod tou starou hruškou si odtrhni zvonček, čo má farbu mojich očí. Drž ho pevne v ruke. A ak ešte chceš niekedy stretnúť aj moje mamy – víly Kýčerky, chráň svoju dušu. My vás všetkých vidíme. Moje matky vám veľa odpustia. Chráňte našu čiernu horu Kýčeru pred zlom.„
Zmizla.
„Dorka! Kde si? Ako si ťa nájdem?„
Z čiernej hory Kýčery som začul len tiché: „Kto má dušu čistú ako horský prameň, nemusí sa báť...„
Už len ozvena mi pripomínala, že nesnívam.
A dolu z dediny sa ozýval spev:
Kýčera, Kýčera,
daj Bože večera,
ale nie takého,
ako bolo včera...„
Eva Rusnáková