Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

V noci pozbierali z ulíc mŕtvych a ráno bežal život ďalej...

Zo spomienok Ladislava Krúpu na krajinu, kde život

Zem je tam nasiaknutá ropou a železnou rudou, prešpikovaná diamantami, nad nimi cédre, kávovníky, cukrová trstina, banánovníky... Popri tej kráse je však v zemi údajne dodnes aj dvadsať miliónov mín, z toho snáď polovicu dodalo bývalé Československo. No a ľudí kvári malária, žltá zimnica, aids, ebola... Nemocnice, zaplnené nielen chorými, ale aj postrieľanými, nemajú lieky, obväzy, vodu, rany často zaceľuje iba množstvo krvichtivých múch...

Obraz vojnou zmietanej Angoly!

Rôzne domorodé hnutia bojovali proti kolonizátorom. Vyhnali Portugalcov, tí však zobrali so sebou všetky plány energetických sietí. A tak, keď do jednej mestskej štvrte v Luande potom prišiel bager a presekol drôt, odpojil od elektriny celú štvrť. Dodnes v nej domácnosti nesvietia, nikto to nevie opraviť. Záujem o Angolu mala už aj Juhoafrická republika, vojská tam poslal kedysi i Fidel Castro. Mužov je v krajine po toľkých rokoch občianskej vojny málo, naviac, sú leniví, nespoľahliví. Snáď iba v jednom prípade to neplatí. Majú aj niekoľko žien, tie sa o nich starajú, pretože inak by národ už vymieral...

Skryť Vypnúť reklamu

O dve z najsilnejších hnutí sa podelili ďalší „kolonizátori„. Politické hnutie MPLA podporovala Moskva, ďalšie, UNITA, zas New York a Peking. V roku 1992 tu chcela urobiť poriadok Organizácia spojených národov a do misie povolala i vojakov z vtedajšieho Československa. Ako veliteľ slovenského kontingentu v misii UNAVEN sa do Afriky odplavil i dnes 55-ročný Ladislav Krúpa z Podbiela. Úlohou medzinárodných inšpektorov bolo monitorovať územie a snažiť sa zmieriť bojujúce strany. Ak sa niečo stalo, bolo ich povinnosťou incident prešetriť a podať správu do hlavného mesta Luanda. Odtiaľ mierila informácia do New Yorku, kde o nej rokovala Bezpečnostná rada OSN. V prípade, že sa niektorá strana dopustila neľudského konania, alebo nepostupovala v zmysle dohôd, OSN na ňu uvalila embargo. Tak dostala UNITA embargo na dodávky výzbroje, nafty, benzínu, soli...

Skryť Vypnúť reklamu

„Podarilo sa nám odzbrojiť proti sebe bojujúce hnutia, neskôr však vysvitlo, že oni si mnoho zbraní zakopali v buši. OSN dohliadala na voľby. Urobili sme jednu spoločnú armádu, v ktorej mali obe hnutia zastúpenie. Samozrejme, vládne hnutie MPLA nechcelo pustiť svojich vojakov, urobilo z nich policajtov v nádeji, že ich raz bude môcť použiť opäť v armáde.„ Ich výsledok znel: 49 percent UNITA, 51 percent MPLA. Zostavila sa vláda, parlament... Ale každý si postavil svoje vojská!„

„To som ešte nevedel, čo je skutočná vojna,„ spomína Ladislav Krúpa. „Relatívny kľud bol na stanovištiach medzinárodných misií do polovice januára 1993. Jedného dňa dostali príslušníci MPLA tajný rozkaz na mobilizáciu! Vytiahli rezervy, vykopali zbrane. Každý panelák v hlavnom meste mal aspoň 500 granátov, desať granátometov, na počet mužov samopaly a debny munície. A o tretej ráno musel mať každý pol metra dlhú červenú stužku na uniforme. S príchodom rána sa to všetko začalo. Vystrieľali, vyvraždili všetkých, ktorí tú červenú stužku nemali. Aj poslancov hnutia UNITA. Nedá sa ani popísať, čo sa v Luande dialo. Ďalšie dni prišli do mesta tanky a rozstrieľali barikády, ktorými sa ľudia chránili pred strelnými zbraňami.„

Skryť Vypnúť reklamu

Do takto rozhnevaného mesta vstúpil aj Ladislav Krúpa. „Za mnou bol motomechanizovaný pluk s 30 tankami a 60 vozidlami bojovej pechoty. Prešiel okolo mňa ráno. Rozostavil tanky a začal ostreľovať územie UNITA. Kde strieľali, neviem. Viem, že kedykoľvek v noci prišli zas príslušníci UNITA, povraždili protivníkov a vrátili sa späť. Tí, čo prežili, pozametali nadránom mesto, odpratali mŕtvych a život bežal ďalej. V Afrike nemá život absolútne žiadnu hodnotu.„

Po vypuknutí vojny sa celý kontingent, ktorý mal vtedy ešte sedemnásť mužov, odsťahoval do Namíbie. OSN sa rozhodla znížiť stavy, zrejme s cieľom znížiť riziko ľudských strát. Ladislav Krúpa si mal vybrať štyroch, ktorí v Angole ostanú. Rozhodol sa pre Slovákov. Vojnu tu teda prežil Podbielčan s mjr. Hruškom z Martina, mjr. Bačom z Košíc, mjr. Horvátom z Nitry a mjr Šotérom z Košíc.

„Bola to neúspešná misia OSN. Myslím si, že bolo treba použiť silu a nie dať pár ľuďom modrú baretku a povedať: Choďte a urobte tam poriadok. Nemal som ani samopal, ani revolver, ani nôž. Nič. Mávať preukazom bolo bezzubé! Veď oni sa navzájom doslova rezali. Koľkokrát sme videli človeka bez rúk, nôh... Bŕŕ.. A okrem toho som zažil aj čierny rasizmus. Čo vy chcete? kričali. My sme tu doma, čo ty biely tu robíš? Koľkokrát som mal pištoľ pri hlave a počul: Ja ťa zabijem! Keď som ukázal diplomatický preukaz, černoch reagoval: Ja neviem čítať, čo ja s tou kartičkou? Boli to tvrdé chvíle, no prežili sme...„

„Spomínam si, ako som raz zo Zimbabwe doviezol mladých vojakov. Ubytoval som ich, no o chvíľu mi jeden trieska na dvere a hovorí: Sir, na vzdialenosť dlane mi popred nos preletela guľka. Čo mám robiť? Hovorím mu, žehnajúc sa: In Nomine patris, et Fili, et Spiritus sankti, amen. Veď si tu neprišiel na dovolenku. Tu je vojna!

U nás si ľudia nevedia predstaviť, čo je to skutočná občianska vojna. Príšerné masakre! Nebolo kde pochovávať ľudí, ani nemal kto, lebo všetci boli leniví. A tak mŕtvych hádzali do rieky. Pomaly tečúce Rio Bengo ich odnášalo preč so všetkým, čo mali pri sebe, keď ich stretla guľka. Mnohí boli opásaní guľomentnými pásmi„...

„Keď mi odovzdával stanicu môj predchodca, trvalo to dve minúty. Taký bol rád, že odchádza. Jedného z mojich vojakov zajali príslušníci UNITA, dosekali ho mačetami, orabovali a nechali medzi dvoma bojujúcim líniami. Keď sa po troch týždňoch dostal k vysielačke, aby oznámil, že žije, bol zarastený, krvavý, oblepený muchami... Nevydržal to, požiadal o uvoľnenie z misie a odišiel domov.„

Domorodci v Angole sú chudáci, ktorí utiekli z vojnou skúšaných území, z trstiny si postavili domy a čakali na upokojenie situácie. Aj oni boli ozbrojení, vraj, aby sa mali čím brániť. Deti nevedeli čítať a písať, ale za trinásť sekúnd rozobrali kalašnikov. Keď nemali terč a potrebovali si vyskúšať zbraň, strieľali do bieleho lietadla OSN.„

Ďalším problémom ľudí žijúcich v okolí rieky Rio Bengo sú hady. Aspoň jeden zážitok Ladislava Krúpu: „Videl som jedného zo začínajúcich misionárov, tlačiaceho bicykel, ako obchádzal mnohé hadice, zavlažujúce polia. Zrazu sa jedna zdvihla a omotala ho. Bol to had škrtič. Ešte šťastie, že mládenec sa stihol duchaprítomne zasunúť medzi rám bicykla. Po štvrťhodine had stisk uvoľnil a ostal ležať na ceste vedľa chlapca i bicykla. Po pár minútach sa obaja spamätali a pobrali každý svojím smerom. V rieke sa raz po slávnosti krstu išli okúpať do Rio Bengo deti. Z jedného našli rodičia iba ruku, druhé malo od stisku zubov krokodíla pomliaždené koleno.„

Medzi Angolčanmi žili misionári a rehoľné sestry z celého sveta. Odviedli v Angole kus práce. Zaujímavé bolo, že černosi nikdy nevedeli, kedy bude sv. omša. Pojem ráno je pre nich dlhý časový okamih. Kňaz odslúži zrána niekoľko omší, začiatok tej-ktorej ohlasuje iba zavrčanie prichádzajúceho džípa. Milí sú čierni kresťania vtedy, keď si majú počas omše prejaviť pokoj a bratskú lásku medzi sebou. Trvá to snáď hodinu, pretože každá rodina sa musí pozdraviť s každou rodinou. Oblápajú sa, podávajú si ruky, bozkávajú. No a po stenách chatrče, z ktorej sa stal kostol, zatiaľ lozia jašterice, ešte ďalej sa Angolčania, rozdelení ideologickou nenávisťou a podporovaní medzinárodnými vojenskými veľmocami, vraždia.„

„Keď som raz jednu rehoľnú sestričku z Poľska zobral do Luandy a pomohol jej telefonicky sa spojiť s domovom, preľakol som sa, že ju uštipol had. Tak zjačala: Mamo, mamo, mamušu... Druhý raz sa podarilo spojiť môjmu kolegovi, Talianovi, domov cez Argentínu. Tam rádioamatér prepojil slúchadlá a naradostený vojak kričal: mia papa. mia papa... Cez celú zemeguľu... Domov sme totiž nemohli volať, pretože ak by niekto nadviazal rádiové spojenie nedovoleného charakteru, podľa platného zákona išlo o špionáž. Vtedy platil v tomto smere ešte starý komunistický zákon. Že už máme samostatné Slovensko sme sa dozvedeli vtedy, keď sme dostali nové výložky na uniformu so slovenským znakom.„

„Vianoce v roku 1992 som strávil s moslimom zo Senegalu. Za nami boli vládne vojská štedro zásobované Moskvou, oproti UNITA, ktorá šetrila každý patrón. Čakali sme do východu prvej hviezdy, tá vyšla až pred polnocou, pretože na južnej pologuli bolo v tom čase najhorúcejšie leto. A okolo polnoci sa to začalo. Milióny striel leteli k oblohe, svietila snáď hodinu, do vzduchu muselo vyletieť niekoľko vagónov munície. V tom čase ešte nebola skutočná vojna, ozbrojenci len navzájom cerili zuby. Na rádiovysielačke som naladil kanál 17 a s mojimi kolegami sme si popriali šťastný nový rok... Jeden bol tak ďaleko ako napríklad z Podbiela do Bukurešti, ďalší do Berlína, Varšavy či Minska. Vianočné jedlo som si urobil po našsky, zemiakový šalát a morskú rybu. Kresťan a moslim – to boli Vianoce! Mal som istotu, že fľašky slivovice a niekoľkých pív, ktoré som mal, sa ani nedotkne...„

„Spočiatku bolo veľmi náročné prežiť. Domorodci v Angole jedávajú rôzne kaše, ryžu a kurčatá. „Môj predchodca z Juhoslávie mi nechal v mrazničke jednu zastrelenú gazelu a, ako som neskôr zistil, i vrece cukru. K tomu však už smerovali stále sa rozširujúce prúdy mravcov. Ošípané domorodci pri Rio Bengo nechovali, ani hovädzí dobytok, pretože chorľavel. Na trhu bolo možné kúpiť kozie mäso, najprv by však z neho museli odletieť roje múch. „Zdedil„ som aj dom, okná i dvere boli obložené vrecami s pieskom. Neskôr sme sa s kolegami vojakmi naučili spolupracovať a navzájom sa zásobovať. Jeden z nich bol pri mori, keď mu vrtuľník doviezol naftu a poštu, poslal mi späť v malej mrazničke morské ryby... Druhý bol v území, kde mohol zohnať mäso zo zdravého hovädzieho dobytka, tretí mal možnosť získať zemiaky, štvrtý nás zásoboval paprikou a zeleninou. Iba vďaka tomu, že sme boli na území desaťkrát väčšom ako bývalé Československo a vďaka týmto výmenným obchodom sme prežili. Jeden kolega tri mesiace nestretol človeka... Ťažko pochopí ten, kto to nezažil, že sme sa museli znova učiť žiť... Namiesto liekov sme mali gin, jeho zápach odpudzoval moskyty, no a tonik, ktorý obsahoval chinín pôsobiaci proti malárii...„

„A pritom to bola taká prekrásna krajina... Či som si doniesol domov nejaký diamant? Nie, boli by ma zabili. Každých desať kilometrov ma zastavili ozbrojení vojaci, ale i ozbrojení domorodci a prehľadali auto. Nedajbože, aby som mal pri sebe patrón, zastrelili by ma na mieste. Vydierali: Pustím ťa, ako mi dáš sto dolárov. Hovorím mu: Si hladný? Dám ti konzervu. Si smädný? Dám ti liter vody. Nie, ak nechceli sto dolárov, tak alkohol. Keď popritom žuli denno-denne tú svoju drogu, strácali nad sebou kontrolu a boli veľmi, veľmi nebezpeční. Zbraňou mi boli nervy. Držal som sa volantu a počítal do sto, aby som nevybuchol. Bol som bezmocný a tak je to aj s bezmocnosťou OSN. Keby sa však do Angoly nahrnulo vojsko, stačilo desať práporov, v kritickom momente by spacifikovali krajinu, za desať dní by bolo všetko inak. Nie, my sme boli mierotvorcovia! Ale neúspešní.„

„Bol som rád, že už idem domov,„ dodáva Ladislav Krúpa. „Dostal som úlohu zorganizovať odchod misie z Angoly. Zašiel som do prístavu, vybral loď, odmeral nákladný priestor pre 92 džípov, pre ľudí a odplavili sme sa s celým kontingentom OSN. Nebola to jednoduchá misia. A zvlášť pre našincov, ktorí si ľudský život vážia...„

Lýdia Vojtaššáková

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vitajte v postapokalyptickom svete
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  1. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  2. Vitajte v postapokalyptickom svete
  3. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. Päť chýb pri zateplení strechy
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  9. Počas pandémie je dôležité aj správne kúrenie
  10. Bezbariérové vozidlo
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 29 995
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 15 963
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 14 216
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 714
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 708
  6. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 10 712
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 594
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 573
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 365
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 140
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

Príchod armády do Veličnej.

Už desaťročie si držia pozíciu najlepších

Slovenské vzpieranie spoznalo majstrov.

Dolnokubínski vzpierači vyhrali titul v extralige družstiev 10-krát za sebou.

Síce sa nehrá, ale mužstvo sa posilňuje

Dolnokubínsky hokejový klub ohlásil uplynulý týždeň novú brankársku posilu.

Do brány Dolného Kubína prichádza Erik Janek.

Na palubovke góly strieľa, na trávniku im zabraňuje

Martin Adamčík ťahá florbalový klub a hrá i futbal.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Vojaci kontrolujú miesta určené na testovanie Oravcov

Samosprávy musia do piatka rána pripraviť priestory, kde sa uskutočnia odbery. Oravcov budú testovať trikrát.

Koronavírus si vyžiadal prvú obeť z radov zdravotníkov

Obvodný lekár v Lokci podľahol ochoreniu COVID-19, mal len 48 rokov.

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

V nemocnici v Čadci zomrel pacient na COVID-19

Čadca je červeným okresom, Kysucké Nové Mesto ostáva oranžovým.

Už ste čítali?