V kolotoči pracovných povinností, kde stíha jedna povinnosť druhú, akosi niet času ani priestoru hlbšie vnímať dianie okolo.
To pekné dlhé sviatočné voľno otvorilo širšie (či vlastne hlbšie) i tie vnútorné oči.
Najskôr o tých vonkajších. Čo vidia? Rušia sa školy, strediská služieb škole, zanikajú kiná, mŕtvejú knižnice. Hľadáte po Orave (čo Orave, i Bratislave) po stánkoch Revue svetovej literatúry a ponúkajú vám Bravo, akýsi Šarm či Mňau (už tie názvy sa vám zadierajú pod kožu). Obzriete sa po nových premiérach kín, listujete v programoch TV a máte pocit, že na svete je len jedna krajina. Taká veľká, taká mocná, taká bohatá, taká...(Naraz sa vám žiada pripojiť sa k štvrtkovému televíznemu Freudovi a zvolať: ach, Amerika, to je jeden veľký omyl! Ale nezvoláte.)
Dívate sa ďalej a vidíte, že ani omrznuté nohy bezdomovca už takmer nikoho nedojímajú: keď nebude miesto v nejakom náhodnom sociálnom zariadení, skončí opäť na lavičke, aby ho potom zamietli. Naše deti sa učia za peniaze snoriť a potom zabiť, prezerať človeku chrup a uši ako zvieraťu, bombardovať a naháňať. Oko za oko, zub za zub - a to v ten istý večer, keď druhý hovorí o inej filozofii: miluj blížneho ako seba samého...
Tá duchovná i fyzická bieda, denne servírovaná - celkom paradoxne - už nevyvoláva chuť vzoprieť sa proti nej, ale zabalí si nás tupá ľahostajnosť, našepkávajúca: keď jej je denne toľko, čože my už...
A to ešte neprišli na rad - vnútorné oči. Tie zrazu akoby zaregistrovali vítanú premenu oravského človeka: namiesto príslovečnej skromnosti a absolútne cudzieho chválenkárstva je „in„ ničím (ani vzdelaním ani vnútornými dispozíciami) nepodložené sebavedomie, trúfalosť vyskočiť na stolec, z ktorého dotyčnému ani nohy na zem nedosiahnu, čo by sa občas aspoň podoprel. Zabudla som dodať, že tá trúfalosť - pokým vyskočí, ešte stihne preskočiť - bez akéhokoľvek zaváhania - toho skromného múdrejšieho a vzdelanejšieho. Ale práve to je „in„: máš na 10%, tvrdíš, že si stopercentný - a bude ti patriť dnešný svet.
Trpaslík na Alpách! Myslí si, že Alpy, to je on. Nie je.
Ďakujem, nechcem...
Mám radšej tých druhých...
S nimi sa nadýchnem.
Idem v ústrety stretnutiam s tými (čo ešte stále sú) - skromní a múdri, citliví voči bolesti i radosti, možno chudobní, ale slušní. Tí slušní a skromní! Verím, že s nimi stále budú oravské sviatky príbuznosti.
(A trpaslíci nech si len sedia na svojich pomyselných Alpách. Sami - i keď si myslia, že práve im patrí svet.) Eva Kollárová
