Hlavne odvtedy, čo pochovali starkú, žili len z ruky do úst. Sociálna dávka rodine nevychádza. Živiteľ rodiny si láme hlavu: ako prežijú tento rok, keď všetko ide hore?
Štefan by mal ísť tento rok do dôchodku. Ako robotník je rád, že v preddôchodkovom veku vôbec ešte môže vykonávať ťažkú robotu frézara. Jeho výplata s rodinnými prídavkami a dcérinou študentskou pôžičkou súi celým príjmom rodiny. Po zaplatení pravidelných platieb a odložení 2 000 Sk na uhlie a drevo zostáva 8-člennej rodine sotva 1 000 Sk na osobu mesačne. Napriek tomu príjem naposledy o 113 korún prevyšoval životné minimum rodiny. Takže manželka, ktorá je dlhodobo nezamestnaná, nedostala žiadnu sociálnu dávku. Kedysi pracovala ako ekonómka v ZŤS Námestovo. Keď sa vydala, plynula jej materská za materskou. Okolo šiestich detí, starkej, rodičovského domu, kravy, prasiatka a záhrady bolo stále roboty dosť, nuž zostala doma. Keď deti povyrástli, o prácu už bola v jej veku núdza. Občas išla vypomôcť na družstvo, inokedy na urbár... Dnes, v 50-ke už ani nedúfa, že by nejakú prácu vo svojom odbore zohnala. Keď posledný syn skončí ZŠ, skúsi to aspoň v Punchi za pásom. Hádam ju zoberú. Aj keď precestuje spolu s manželom zrejme viac ako tisícku...
„Ešteže bývame v rodinnom dome, neviem si predstaviť, že by sme museli platiť ešte za bytovku,„ hovorí s trpkosťou Štefan. Zápas veľkej rodiny s tvrdou realitou však napriek všetkému pôsobí na celé okolie povzbudivo. Starkú pred dvomi rokmi pochovali, z rozpočtu ubudol jej malý dôchodok i opatrovateľský príspevok. No aj tak rodičia povzbudzovali najstaršiu dcéru, aby išla študovať na vysokú školu. „Dáko bolo, dáko bude. Iní prežili horšie veci!„ hovorili. Napriek tomu ich už minulý rok chytala hrôza pri množiacich sa avízach o ďalšom zvyšovaní cien.
„Neraz, keď si so ženou večer sadneme v kuchyni ku káve, vyhŕknu jej slzy, čo bude s ostatnými deťmi. Aj ďalší dvaja majú na vysokú školu, ale ako to utiahnuť? Od štátu už žiadnu pomoc nečakáme. Dcéra - vysokoškoláčka hovorí, že si nájde popri škole robotu a nám ubudnú výdavky. Aj ona od nového roka zase platí viac za stravu, internát, dopravu. Ale určite by pomohla mladším. Peniazmi aj príkladom.„ Pomôže?
Pravdepodobne áno. Ak si Štefanova manželka aj naďalej bude aktívne hľadať prácu, zrejme získa nárok aj na výplatu sociálnej dávky. Od 1. januára sa totiž mení výška dávky na jednotlivca i rodinu a súčasne aj systém výpočtu príjmu rodiny. Doteraz sa za príjem rodiny považovali okrem zárobkov aj rodinné prídavky a prípadný zárobok študenta či dieťaťa do 25 rokov. Tieto dva zárobky sa do príjmu rodiny už nebudú počítať, ak nedosahujú 1,2 násobok životného minima, teda 5 052 korún. Za príjem sa nepokladá ani 25 percent zo mzdy alebo zo starobného dôchodku, príjem z príležitostných činností a náhodné jednorazové príjmy do výšky dvojnásobku životného minima (8 420 Sk), štipendium študenta vysokej školy ani peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého postihnutia či jednorazová výpomoc obce.
Zákon o hmotnej núdzi aj v novom znení zaručuje pre všetkých odkázaných základnú najnižšiu dávku vo výške 1 450 Sk. Pri posudzovaní rodiny však dávka môže vyjsť v prepočte na jedného člena aj menšia. Človek v hmotnej núdzi má navyše nárok na 50 Sk určených na zdravotnú starostlivosť a príspevok na bývanie: 780 Sk pre jednotlivca, 1330 korún pre rodinu. Od aktivity pri hľadaní zamestnania závisí, či posudzovaná osoba dostane k dávke ďalších 1000 Sk ako ochranný príplatok.
Ľuďom v núdzi majú podľa súčasnej legislatívy pomáhať aj vlastné obce a mestá. Môžu im raz do roka prideliť jednorazovú dávku, ale iba ak sú v núdzi z objektívnych dôvodov. Výška týchto dávok, ale aj ich poskytovanie vôbec však závisí od toho, či má samospráva dostatok financií a od rozhodnutia poslancov miestnych zastupiteľstiev. Ľudia sú však všelijakí: mnohí rozumovo zaostalejší nie sú síce posudkovými lekármi označení ešte za retardovaných a nemôžu poberať invalidný dôchodok, ale nie sú pri hľadaní práce ani dostatočne priebojní a pre zamestnávateľov vhodní na zamestnanie. V takýchto prípadoch sú členovia sociálnych komisií bezmocní. Čo ako by chceli takému človeku pomôcť, zákon im to neumožňuje. Okrem toho bývajú na tom finančne i psychicky veľmi zle osamelí ľudia, prepustení tesne pred dôchodkom a osamelé matky s deťmi, ktorým bývalý partner neplatí výživné. Melánia Pastvová
