„Helena idem Ti napísať konečne, či si načisto sprostá, ako deti vychovávaš, keď kúrite načierno elektrickou energiou. Veď keď Vám na to prídu, pôjdete všetci do basy a za tie roky sa nedoplatíte. Exekútor Vám aj dom zoberie. Elektrikári už zisťujú, lebo vedia, že niekto odoberá elektriku bez platenia. O Vás sa hovorí už po dedine, dávno. Celá horná ulica – hlavná cesta vidí, že nekúrite ani plynom, ani uhlím. Elektrikári už začali vyšetrovať a idú všetko kontrolovať z domu do domu.
Vaša rodina„
Ktovie, prečo sa v hlavách ľudí rodia podobné listy, ktoré roztrpčujú adresáta a nútia vážne sa zamyslieť nad stavom odosielateľa. Zlá ekonomická situácia? Závisť? Neprajnosť? Smutná staroba? Či psychická choroba? Na túto otázku by najlepšie odpovedal psychológ. My list uverejňujeme nielen preto, aby sme „starostlivej rodine„ oznámili, že jej starosti sú v tomto prípade neopodstatnené, zbytočné, a vôbec sa nimi nemusí zaoberať. Ktovie totiž, prečo adresát listu, vhodeného do poštovej schránky, pred domom Heleny (meno sme zámerne zmenili) nevidí prípojku plynu. List uverejňujeme najmä v snahe poukázať na to, že ľudia, s ktorými možno žijeme v jednej domácnosti, majú vážne ťažkosti, ktoré nezriedka vyusťujú do podobných listov. Nebuďme k nim nevšímaví, lebo potrebujú pomoc. Možno trochu viac lásky, možno trochu viac času na vyrozprávanie sa, možno odbornú lekársku pomoc... Pomôžme, ak treba... (lá)
