V deväťdesiatom siedmom amputovali lekári dolnokubínskej nemocnice dnes 72-ročnej Emílii ľavú nohu. Sčernala jej a odumrela v dôsledku cukrovky, ku ktorej sa pridali aj iné zdravotné problémy. O tri roky neskôr prišla vo vojenskej nemocnici z tých istých príčin aj o druhú nohu. Odkázaná na invalidný vozík zaklopala o pomoc v Dome Charitas sv. Františka z Assisi v Trstenej...
Dnes má ešte mesiac na to, aby si zariadila veci tak, že Dom Charitas opustí. Od Spišskej katolíckej charity dostala výpoveď. „Ani komunisti neboli takí prísni ako riaditeľ SpKCH,„ komentuje Emília. Vedenie zariadenia argumentuje sťažnosťami ostatných obyvateľov domu na atmosféru strachu v súvislosti s jej povahou. Tých sťažností sa už nakopilo akosi priveľa. „Všetko, aj klienti Domu Charitas, musia byť podľa nej, kritizuje všetkých a všetko.„
Domovy dôchodcov, detské domovy, nemocnice, sociálne ústavy, psychiatrické liečebne – každé zariadenie slúži istej skupine ľudí. Idúc po stopách problémov v trstenskom Dome Charitas, zisťujeme, že jeden typ zariadenia akoby chýbal, pre jej možných klientov však neexistuje diagnóza.
Rozporuplná situácia. Z pozostalosti po rodičoch poslala Emília osemdesiat tisíc na misie do Kene, na rekonštrukciu františkánskeho kostola v Trstenej venovala desať tisíc, mesačne posiela niekoľko stoviek už šesť rokov na Pápežské misijné diela. A! Telefón, ktorý mala v Dome zriadený, a ktorý si platila, jej predstavení odstrihli, pri jeho zriaďovaní nemala povolenie... Ale na rovinu: sústavne vraj poškodzovala dobré meno tohto zariadenia. Emília dôvodila, že telefón jej pomáhal aspoň trochu znášať ťažký údel. Mohla komunikovať s priateľmi, privolať si lekára, objednať sa na kontroly. „V Dome Charitas sú pre všetkých ostatných klientov vytvorené, domnievame sa, náležité podmienky na zabezpečenie kvality života a poskytovanie dobrých sociálnych služieb, vrátane externých zdravotníckych,„ reaguje diecézny riaditeľ SpKCH Ing. Peter Maľučký.
„Uznávam, že som niekedy mala kritické pripomienky k práci vedúcej charity, ale nemusela zasiahnuť tak drasticky,„ uvádza pani Emília, nechtiac tak stratiť telefonický kontakt so svojimi blízkymi...
Charita však chce, aby každý klient mal možnosť, ak má záujem, byť v spojení so svetom okolo. Aj preto bola v Dome zriadená ústredňa s prípojkou do každej izby...
Má oči všade, keď o niečom nevie, je nervózna. V Trstenej sa hovorí, že je to akoby profesionálna deformácia. Bola výbornou predavačkou, aj počas ručného počítania cien nakúpených potravín stihla pozorovať a upozorniť toho, kto nezatvoril dvere, všimnúť si, kto si čo nedal do košíka, kto pri čom pridlho postáva... Sama hovorí, že sa jej v Dome Charitas žije dobre, len keby nebolo tých zákazov a príkazov. Nemá rada, keď niekto s ňou komunikuje tak, ako ona nechce...
„Ako iste viete, som žena, ktorá si nedáva uterák pred ústa, ale snažím sa hovoriť s ľuďmi priamo a nie poza chrbát, ako to robia iní občania. Preto ešte s bývalou predstavenou som sa občas dostávala do situácií, ktoré boli niekedy na hranici vnútorného poriadku Domu Charitas, ale ktoré sme aj s pomocou Božou vždy vyriešili.„
Dom Charitas sv. Františka z Assisi v Trstenej poskytuje v súčasnosti služby pre 24 klientov, z nich traja sú vozíčkari, väčšina z trojice potrebuje z hľadiska zdravotného stavu celodennú opateru. Pomáha však i starým a sociálne slabým ľuďom z Trstenej formou poskytovania a rozvozu stravy.
Podľa klientov, ktorých Spišská katolícka charita zobrala pod svoje krídla v ich neľahkom životnom údele veľmi ochotne a pružne, ale tiež zamestnancov Domu Charitas je pani Emília veľmi nekomunikatívny typ. „Strpčuje im čas staroby a posledné chvíle života. Ale akým právom,„ pýta sa diecézny riaditeľ Peter Maľučký. „Je naozaj v núdzi, je postihnutá. Azda si niektoré skutočnosti neuvedomuje, je však mentálne vo veľmi dobrom stave a teda i za konanie plne zodpovedá. Pani Emília dlhé roky v zdraví žila osamelo. Teraz však chce žiť v kolektíve, kde každý má práva, ale aj zodpovednosť. Kde má a musí byť veľká tolerancia.„
Charita už názvom predurčuje k ľudskosti a pomoci každému, kto o pomoc žiada. Veď existujú mnohé zariadenia, kde sa starajú o ľudí s oveľa väčšími problémami, či zdravotnými či mentálnymi.„
„Naša núdza či bolesť nemôže rúcať dobro a česť iných. Nikto, ani pani Emília nie je oprávnený vedome, aj keď je v núdzi, ubližovať iným a robiť im zle. Vieme, že niektorí mimo Charity, vidiac alebo len z rečí či slov a povrchne poznajúc vec pani Emílie sú precitlivelí. Apriori odmietajú logicky a s citom vec posúdiť. Nechcú sa priamo prizrieť hĺbke svojej duše. Lebo, azda by tam našli otázky: Ako pomáhaš ty človeku v núdzi? Myslíš si, že stačí dať halier a už máš svedomie vykúpené? Viacerí tak nehľadia na ostatných starkých v Dome Charitas, ktorí majú tiež množstvo svojich bolestí a krížikov žitia.
Charita nemusí, ale naozaj chce pomáhať ľuďom v núdzi, ich blízkym, napokon aj samospráve i štátu v ich nezastupiteľných funkciách. Nemôže však nahrádzať rodinu, ani spoločnosť. V jednom a tom istom zariadení nemôžu byť rôzne, vzájomne sa vylučujúce núdze alebo sociálne neprispôsobiví. My chceme aj naďalej pomáhať pani Emílii v jej byte, a to v spolupráci s blízkymi či priateľmi a s mestom Trstená. To by bolo najoptimálnejšie. A to navrhujeme už tri roky.
V spoločnosti sa však otvára vážna otázka: nebolo by dobré pre pani Emíliu, ale aj pre iných ľudí na Orave s podobným osudom a naturelom, aby sa pre nich v spolupráci s Charitou zriadilo malé rodinné zariadenie, ktoré by bolo na to priestorovo, technicky, ale najmä odborne a personálne disponované? Veľmi nás bolí, keď v tejto veci akoby sa chcelo ukázať, že zamestnanci Charity nechcú byť obetaví. Nie sme tu pre veľké vďaky a krasoreči. Charita však bude v spoločnosti a vo farnostiach otvárať veci pravdivo. Nie v zdevalvovaných slovách o láske. Lež v konkrétnej a ťažkej službe človeku. Mala by tu byť preto však iná, principiálna otázka: nechce mať okolie, žiaľ,aj veriaci od takýchto a podobných problémov pokoj a len „odložiť„ ľudí do Charity? Pani Emília je človek, je duša, ktorej chceme ozajstne pomôcť, majúc na pamäti úctu k nej, ale aj k všetkým, ktorí našu službu potrebujú. Nech vec núdze je ale vecou všetkých nás - aj pani Emílie.„
Opustí pani Emília Dom Caritas sv. Františka po uplynutí výpovednej doby?
„Neodídem. Len cez moju mŕtvolu.„ Lýdia Vojtaššáková