Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Hájovňu v Rovniach, v ktorej je dnes múzeum Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, Hviezdoslav nikdy nevid

Objavy a prekvapenia pri hľadaní stôp života a die

MILO URBAN (1904-1982) Devätnásťročný vytvoril novely, ktorými razantne začal éru modernej slovenskej literatúry. Dvadsaťtriročný prekliesnil románom Živý bič slovenskej literatúre cestu do Európy. Ani riadkom svojho diela sa nedotýkal diania mimo času a udalostí, ktoré prežil, a predsa sa jeho dielo stalo nadčasové. Svojimi črtami, glosami, esejami, úvodníkmi, ich formou aj obsahom, dal základ modernej slovenskej žurnalistike, ale využil ju aj pre literárnu tvorbu. Jeho postoje a posolstvá sú roztrúsené v archívoch a prakticky nedostupné. Pôsobia tak aktuálne, ako keby boli písané dnes. Dovidel Urban tak ďaleko? Alebo, nič sa nezmenilo a nezmení ani po osemdesiatich rokoch? Nedalo nám. Oslovili sme Doc. Ing. Viliama Jána Grusku, autora monografie, pripravenej k tohtoročnému 100. výročiu narodenia Mila Urbana.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo Vás viedlo k rozhodnutiu vytvoriť monografiu o Milovi Urbanovi? Ste predsa scénograf, scenárista a režisér, tvorca 12-tich amfiteátrov, tvorca a organizátor mnohých festivalov, autor desiatok scénografií k slovenským filmom, z ktorých mnohé – Perinbabu, Šípkovú Ruženku – sme cez Vianoce videli znovu. Váš dokument Potomstvo hájnikovej ženy mal začiatkom tohto roku dve reprízy...

„Vyrastal som v Rabčiciach, otcovom rodisku. Vlastne aj v mojom, aj keď je moje narodenie zapísané v ružomberskej matrike, kam spadala nemocnica, kde som sa narodil. V Rabčiciach som prežil rané detstvo, v ňom obdobie 2. svetovej vojny s dramatickými mesiacmi, keď Rabčice navštevovali a rabovali „partizáni„, keď v nich „stál front„, až po evakuáciu. Naša bola pár dní pred evakuáciou celej dediny. Je preto prirodzené, že Rabčice sú pre mňa životným východiskom. To sa nedá zmeniť. Na nedeľných výletoch sme veľa razy zašli cez Slanú vodu až k hájovni v Rovniach. Nepamätám si však, že by som tam bol čo len jediný raz videl človeka. Ak tam vtedy aj býval hájnik, tak v tie nedele tam nebol. Až o štvrťstoročie neskôr som tam objavil život. Kolčakovcov. To bolo stretnutie! Žena posledného hájnika v Rovniach ma v detstve rada a často varovala, a jej otec, Ján Slovík – Lasoň, bol s mojím otcom dobrý kamarát. Spolu a radi poľovali...

Skryť Vypnúť reklamu

Vtedy, začiatkom 70-tych rokov mi napadla myšlienka urobiť dokument o tejto rodine posledného hájnika. Jej príbeh bol ináč dramatický, ako príbeh Hviezdoslavových Čajkovcov. Kolčakovci žili v rovnakých podmienkach ako Lachovci, ktorí stáli na začiatku inšpirácií Hviezdoslava, aj keď nemali až toľko deti. Ale tých šesť čo mali, sa narodilo pod Babou horou. A dokázali vychodiť školy. Aj vysoké. Napriek to mu, že žili osem kilometrov od najbližších dedín. Ale! Príbeh Kolčakovcov, akokoľvek dramatický, akokoľvek ponúkal pôsobivé svedectvo o deformáciách celého spoločenstva, ktoré na rodinu drsne a tragicky doliehali, bol príbehom žijúceho rodu. Niektoré skutočnosti boli natoľko dramatické a aktuálne, že som si netrúfal zverejniť ich a niekomu ublížiť. Tak som sa pustil za myšlienkou konfrontovať skutočný príbeh Márie a Jána Lachovcov s príbehom Čajkovcov v Hviezdoslavovej Hájnikovej žene. Rozpoznať hranice skutočnosti a básnikovej tvorivej licencie.

Skryť Vypnúť reklamu

Valériu Lachovú, učiteľku z Rabčíc, som poznal desaťročia. V ich záhrade sa už v mojom detstve hrával volejbal. Neskôr, keď som chodil s matkou na hroby, sme sa u nej vždy zastavili. Bola múdra, rozhľadená, pevná v zásadách. Z rozhovorov vysvitlo, že bola dcérou najstaršieho syna z 18 deti Lachovcov z Rovní. Tých „Hviezdoslavových„.

V roku 1987 prijala moje pozvanie účinkovať v programe Rodostrom slovenčiny. Napriek veku (bola ročník 1910), napriek silnej reume a paličkám, ktoré si reuma vyžiadala, absolvovala 30 uvedení tohto programu po celom Slovensku. Raz si v rozhovore v autobuse spomenula na článok z novín, v ktorom ktosi, kedysi, tesne po smrti Márie Lachovej, napísal o nej článok. Názov novín si nepamätala. Pri evakuácií Rabčíc a po náhlej smrti Jána Lacha, otca pani učiteľky v Erdutke (dnes v Oravskej Lesnej) sa noviny aj s článkom stratili. Zaujalo ma to. Tušil som, že ten článok je dôležitým ohnivkom pri objasnení života celého rodu.

Hľadal som ho skoro päť rokov. Prelistoval som, aj s pomocou odborníkov z knižníc, dva ročníky troch desiatok denníkov. Až ho nakoniec objavila etnografka PhDr. Ľubka Moncmanová v prvej nedeľnej prílohe Slováka zo začiatku roku 1928. Pod článkom – nekrológom bol podpísaný Rovňan. Ešte som s istotou nevedel, či je to jeden z viacerých pseudonymov Mila Urbana, vnuka Márie Lachovej, ale všetko tomu, hlavne hĺbka poznania celého rodu, nasvedčovalo.

Znovu som si otvoril prvý zväzok Urbanových memoárov Zelenú krv. Už som ho vnímal ináč. Začala sa mi vynárať spleť súvislosti Urbana a Lachovcov, impulzov a podnetov celej Urbanovej tvorby.

Televízny dokument Potomstvo hájnikovej ženy začal získavať pevnejšie obrysy. Ďalšie štúdium dokumentov ma posúvalo bližšie a bližšie k Urbanovi. K Urbanovi spisovateľovi, aj k Urbanovi publicistovi. Aj vďaka žijúcej manželke sa mi otváral čoraz plnší obraz človeka, ktorému bez nadnesenia patrí prívlastok: velikán.

Objavil som, že moja matka, ktorá v Rabčiciach učila, organovala a pochovávala, 7. novembra 1927 vyprevádzala s dekanom Marhevkom Máriu Lachovú.„

Čo nového ste objavili v súvislostiach Lachovci a Hviezdoslav?

„Hviezdoslav nespoznal Lachovcov v hájovni v Rovniach. Tí sa po svadbe nasťahovali do hájovne Pod Vysokým (z pohľadu od Slanej vody), alebo Za Vysokým (z pohľadu od Oravskej Polhory). Zaužívané boli obidva názvy. Svojej literárnej hájovni dal básnik meno Na Podvřší. Odtiaľ z hájovne Pod Vysokým bol inšpiračný pohľad na lesy, ktorý sa premenil na Pozdrav v úvode Hájnikovej ženy.

Pre pochopenie inšpiračných zdrojov Urbanovho diela je veľmi dôležité poznať všetko o Lachovcoch. Bola to nevšedná rodina. Nevšedná všetkým. Biologicky, duševne, mravne. Byť v jej vnútri, stýkať sa s jej obrovským potomstvom, s jeho príbehmi a osudmi, to bol pre všetko vnímajúceho, citlivého Mila mimoriadne inšpiračné. A keďže vlastnil Boží dar, talent, bolo viac prirodzené ako prekvapivé, že to vyústilo do diel, ktoré vytvoril. Rúfus sa v Prológu monografie pýta, ako sa mohol 19-ročný mládenec vžiť do pocitov starca, narážajúc na novelu Staroba. Milova sestra Marienka spomína v liste na chvíle po tragickej smrti otca. Starý otec Ján Lach, zúfalý nad postavením svojej dcéry s troma deťmi (musela opustiť hájovňu a nasťahovať sa do malej drevenice, kde sa Lachovci uchýlili na dôchodok aj so svojími dvoma najmladšími deťmi), prechodil celé noci stonajúc a božekajúc. Zakrátko zomrel. Tento, „kedysi mocný vládca dejov„, sa stal Urbanovou inšpiráciu.„

Máloktorý slovenský spisovateľ vydal také „svedectvo zo svojho hospodárenia„ ako Milo Urban. V štyroch zväzkoch memoárov - Zelená krv, Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky, Sloboda nie je špás – písal takmer o všetkom, čo s jeho životom a dielom súviselo. Objavili ste aj nové neznáme fakty?

„Nie všetko považujeme za vhodné na zverejnenie. Človek musí mať istú ulitu, do ktorej nevpúšťa niekedy ani tých najbližších. Považujem to za správne aj ja..

Čo sa deje dnes? Mrazí ma, keď vidím, čítam, počujem, ako ešte takmer neplnoletí, nevzdelaní, neskúsení trúfalci, ktorí sa dostali k mediálnym prostriedkom, bez ostychu a úcty k človeku a životu, prakticky anonymní, stojací „na druhej strane kamery„, usilujú o poníženie, zosmiešnenie, zneváženie bezbranných, náhodných, alebo vopred vytypovaných ľudí. Urban sám mnohé o sebe a faktoch objasnil, ale nereaguje na to ani odborná verejnosť. Je pohodlná meniť zaužívané. Napríklad: Hájovňu v Rovniach, v ktorej je dnes múzeum Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, Hviezdoslav nikdy nevidel. Aspoň nie je známe, že by niekedy po roku 1912 do Rovní zavítal. Urban opisuje v Zelenej krvi ako ju stavali. Čiže: Hviezdoslav nemohol sedávať na jej pavlači. Tá hájovňa, ktorá tam predtým stála, bola nízka, bez pavlače.

Z hájovne, ktorá stojí na mieste, kde stal kedysi Urbanov rodný dom, sa v dobe v ktorej Urban nebol žiadúci, vytvorilo múzeum venované literárnemu dielu. Keď po roku 1989 nastali zmeny a Urban už mohol ako tak na verejnosť, tak sa z humna, strechy nad maštaľou, holohumnicou a záčinom, vytvoril priestor, v ktorom bola v roku 1994 inštalovaná konvenčná, ani štandardu šesťdesiatych rokov nezodpovedajúca expozícia, venovaná Urbanovi a jeho dielu. Aj tých zopár trojrozmerných exponátov, ktoré sú v nej výrazne kontrastuje s tými reáliami, v blízkosti ktorých Urban vyrastal, čím bol vo vnútri rozložitého rodu Lachovcov obklopený. Urban sa dostal na šopu. Keď som si ju prvý raz prezrel, spomenul som si na kritiku rukopisu Živého biča od Krčméryho z Matice, ktorá tak zdrvujúco zapôsobila na vtedy 23-ročného autora, že sa vybral na most nad Dunajom rozhodnutý rukopis hodiť do vody. Nebyť Smreka, ktorý zariadil jeho vydanie v Prahe, boli by sme bez Živého biča, Krútňavy a možno, že všetkého, čo ostatného, čo Urban vytvoril.„

V súvislosti s mnohými osobnosťami Oravy sa z času na čas objavujú rôzne, pre verejnosť dráždivé a prekvapivo „zaručené“ fakty. Deje sa tak aj v súčasnosti?

„Mnoho periodík sa senzáciami a pikantnosťami snaží získať, či udržať čitateľov. A ľudia? Ešte sa nenaučili rozlišovať medzi bulvárnou tlačou a tou druhou. Na vlastnú škodu. Tak ako sa nenaučili rozlišovať medzi reklamným a kritickým pohľadom a prístupom. Aj v časoch Urbanovej novinárskej praxe sa podobné tendencie objavovali. Prečítal som všetky články, ktoré pre noviny v rokoch 1922-1944 napísal. Z takého panoramatického pohľadu sa dá rozpoznať stanovisko autora. Jeho mravný kódex aj princípy, ktorými sa riadi. To platí aj o iných.

V roku 1999 vydal Peter Strelinger literárny paškvil (ťažko to ináč nazvať) nazvaný Spútaný Prometeus. Jeho zjavným cieľom bolo: znevážiť, pošpiniť, sňať z piedestálu jednou ranou troch. Hviezdoslava, Jégeho a Urbana. Autor, zamotaný do spleti vlastných fikcií, vízií, sa usiloval do nich zamotať aj čitateľa. Okrem jednej, „dielo„ dôrazne a argumentačne jasne odmietajúcej reakcie v Literárnom týždenníku z pera A. Maťovčíka, nereagoval verejne na toto dielo asi nik. Všetci - potomkovia, dedičia, aj ostatná kultúrna verejnosť urobili správne, keď sa nad to nakydané povzniesli. Podliezať latku, ktorú autor nastavil sa už nedalo. Osud „knihy„? Zmizla z pultov. Niektoré z otázok však ostali vo vzduchu.

Minulú jeseň, po návrate z 11. nočného výstupu na Babiu horu, spojeného s čakaním východu slnka na počesť Mila Urbana ma oslovil pán Horvát, ktorý už roky robil dozorcu, či správcu v Múzeu Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy v Rovniach: „Stále sa ma ľudia vypytujú: Bol Urban Hviezdoslavovým synom?„ Odpovedal som mu ako obyčajne. „Ak máte čas, rád vám priblížim základne fakty. Vy si potom urobte uzávery sám„.

Keď sa mňa na to často pýtajú, odpoviem otázkou: Čo ste z Urbana, či Hviezdoslava čítali? Obyčajná odpoveď: nič. Na to nemám čas. Ja len to chcem vedieť, keď to ľudia vravia. Tým sa rozhovor vždy skončí.

Pánovi Horvátovi som rád priblížil, čo som vedel. So zaujatím počúval, pochopil, prijal môj výklad o nezmyselnosti týchto zvestí a dodal svoju príhodu.

Urbanovi udeľovali na Orave akési ocenenie, či čestné občianstvo. Vtedajší ideový tajomník OV KSS sa Urbana „prostoreko„, ako to len on vie, hlavne keď je v nálade, opýtal: Tak čo? Bol Hviezdoslav vaším otcom? Urban mu pokojne a s úsmevom odpovedal: To by som bol býval rád. Zvedavého tajomníka už ďalej tento problém nezaujímal.

Som vďačný pánovi Horvátovi za toto svedectvo. O to viac, že mi ho stihol povedať skôr, ako ho, pôvodom „dolniaka„, odviedla spod Babej hory dva mesiace po našom rozhovore čierna dáma, ktorá si pred 85 rokmi odviedla z rozvodneného Vonžovca Urbanovho otca. Ten mal v čase, keď sa Milo narodil, 45 rokov.„

Bol osud rodiny Mila Urbana v niečom podobný osudu rodiny Lachovcov?

„Bol – nebol. Urbanovci mali – majú tri deti. Čo je podstatne menej ako osemnásť u Lachovcov. Aj obidvaja Urbanovci pochádzali z Oravy a poznali sa dávno predtým, ako medzi nimi „preskočila iskra„ hlbšieho vzťahu, ktorý vyústil do manželstva.

Lachovci žili ako manželia 25 rokov pod Babou horou, dvadsať rokov v Zázrivej, aby sa na starobu vrátili pod Babiu horu. Urbanovci sa usadili v Bratislave, po dramatických povojnových peripetiách žili, nie z vlastnej vôle, 25 rokov v Chorvatskom Grobe, kde sa doslovne zžili s prostredím západoslovenskej dediny a ostala po nich hlboká stopa v ľudskom vedomí, aby sa zas vrátili do Bratislavy.

Urbanovci určite zdedili húževnatosť, nezlomnosť, túžbu po poznaní, vzdelaní, zmysel pre spravodlivosť a pravdu. Milo Urban, naviac zdedil, pravdepodobne po starej mame, nesmiernu úctu k Matke Božej. Už Hviezdoslav si všimol a svojej literárnej postave prisúdil niektoré vlastnosti jej živej inšpirácie. Opisuje ako si hájnička „kľaká pred tvár Bohorodičky a modlí sa, modlí...„. Čo si sa modlila? Ruženec?

Keď rodina Emila Lacha, najmladšieho syna Lachovcov musela evakuovať z Rovní na jeseň roku 1944, brala len najpotrebnejšie. Šatstvo a potraviny. K tomu pribrali Nábožné výlevy (asi svadobný dar matky) a ruženec. Keď sme tieto dva, pre rodinu vzácne predmety podrobnejšie prezerali u vnuka Rudka Lacha, objavili sa nevšedné svedectva. V Nábožných výlevoch si Mária Lachová, okrem iného, zapísala krásnym písmom a čistou slovenčinou: Sobáš som dostala 25. januára 875. Na ruženci, ktorý bol ukončený otváracím mosadzným krížikom sme objavili nápis, ktorý vydal ďalšie svedectvo. Bol kúpený v Ríme. Keďže z jediného rodu Lachovcov bolo v 1. svetovej vojne postupne mobilizovaných 11 synov, už ťažko zistiť, ktorý z nich ruženec matke kúpil.„

Čím môže Urbanovo dielo osloviť dnešných ľudí? Akú funkciu môže mať pri tomto oslovení vaša monografia?

„Už uzavreté dielo Mila Urbana podáva celistvý obraz o jeho vlastnom živote (v memoároch) a o živote Slovenska od roku 1914 až po koniec 2. svetovej vojny (v šiestich románoch). Podáva práve pre Slovensko na začiatku tretieho tisícročia množstvo jasne čitateľných vysvetlení, odhalení súvislostí, udalostí, činov, pohybov, vnútorných aj vonkajších záujmov o „slovenský svet„. Sprístupnené môže mať nezastupiteľne orientujúci význam. Celým svojím dielom, od raných poviedok (písal ich ako 16-ročný), cez brilantné novely (písal ich 18 až 20 ročný), romány (Živý bič napísal ako 23-ročný, posledný Železom po železe napísal 69-ročný), celým dielom novinára aj spisovateľa (každý režim, v ktorom žil, ho žaloval a súdil), sa nám predstavuje ako nezlomná osobnosť, tvrdo udierajúca na každého, kto hanobí ľudskosť, právo, pravdu, lásku, dôstojnosť, zneužíva a manipuluje vieru. Bez rozdielu, či šlo o jedinca, rodinu, obec, národ, ľudstvo. Monografia Milo Urban – Velikán spod Babej hory môže byť majákom pre mnohých.„

Lýdia Vojtaššáková

Zo záložky monografie: Kniha, ktorú záslužne a iniciatívne zostavil Viliam Ján Gruska nazvaná jednoducho Milo Urban – Velikán spod Babej hory, je čosi v našom kultúrnom živote neobvyklé: spája sa v nej nadšenie za vec a rovnako aj poznanie. Je to vážny pokus o pravdu o Milovi Urbanovi, človeku i spisovateľovi, pokus zdokumentovaný. Nič sa tu jednoducho netvrdí, ale podáva vo faktoch... Všetko je doložené a kladieme si otázku, či práve táto vlastnosť, pripúšťajúca rôzne pohľady na dielo i osobnosť autora, nie je ideálnou monografiou o ňom! Monografiou, ktorú nemáme a dlho asi nebudeme mať... Dejiny vystavia svedectvo každému človeku a oddelia čo je hlavné a čo vedľajšie. Milo Urban, ako ho monograficky predstavil V. J. Gruska, je v diele osvetľovaný zo všetkých možných strán, aby sa zvýraznilo to, čo jeden z autorov príspevkov knihy, Roman Berger, označil ako Evanjelium podľa Mila Urbana. Týmto evanjeliom je zmysel pre pravdu a jej etickú hodnotu. Už aj len pre toto základné presvedčenie je možné, ba aj nevyhnutné, vziať do rúk knihu, breviár slovenského inteligenta, ktorý by mal vnímať Slovensko ako priestor, do ktorého sa musí umiestniť, aby zachoval tradíciu, z ktorej budeme žiť, alebo sa kultúrne rozplynieme.

Prof. PhDr. Ján Števček, DrSc.

Z posudku monografie: ... Autor sledoval zrejme predovšetkým čitateľsko-osvetový zámer, ale prináša mnoho nového, objavného, závažného i pre literárno-vedných pracovníkov, čo naozaj znásobuje celkovú hodnotu a prínos tejto publikácie. Veľmi pravdepodobne prebudí široký čitateľský záujem o Urbanove diela, takisto podnieti prehĺbenejší odborný výskum umeleckej a novinárskej produkcie Urbanovej. Môže teda slúžiť ako nový začiatok umeleckej rehabilitácie Mila Urbana, zároveň, čo je azda ešte dôležitejšie - i ako rehabilitácia jeho ľudskej, občianskej osobnosti, ktorá dosiaľ nebola náležite očistená od mnohých neopodstatnených diskvalifikácií politických či morálnych... Prednosťou publikácie je i jej netradičná forma. Neopakuje sa stereotypne po podobných biograficko-memoárových dielach. Autor volil skôr „filmovú“ než literárnu formu, totiž metódu montáže (neraz s tzv. ostrým strihom), ktorú sa mu podarilo zvládnuť veľmi obsiahly a rôznorodý materiál, zároveň urobiť kompletný celok – dômyselným rozmiestňovaním materiálov – čitateľsky atraktívny, príťažlivý a pestrý.

Prof. PhDr. Július Pašteka, DrSc.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vitajte v postapokalyptickom svete
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  1. Úprava osobného motorového vozidla
  2. Important information for Brazilians living in Slovakia
  3. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. Päť chýb pri zateplení strechy
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 30 541
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 494
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 267
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 579
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 806
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 687
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 633
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 368
  9. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 227
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 166
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

Príchod armády do Veličnej.

Už desaťročie si držia pozíciu najlepších

Slovenské vzpieranie spoznalo majstrov.

Dolnokubínski vzpierači vyhrali titul v extralige družstiev 10-krát za sebou.

Síce sa nehrá, ale mužstvo sa posilňuje

Dolnokubínsky hokejový klub ohlásil uplynulý týždeň novú brankársku posilu.

Do brány Dolného Kubína prichádza Erik Janek.

Na palubovke góly strieľa, na trávniku im zabraňuje

Martin Adamčík ťahá florbalový klub a hrá i futbal.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

Sedemnásťročného chlapca zavalil strom

Leteckých záchranárov zo Žiliny privolali dnes dopoludnia na pomoc 17-ročnému chlapcovi, ktorého v lesnom teréne v katastri obce Zákopčie zavalil strom.

Už ste čítali?