Rozprával mi vo vlaku majster z výrobného pásu jedného oravského závodu: Vzal som mojej žene z nočného stolíka týždenník ŽIVOT, tretie číslo z tohto roku. Dočítal som sa, že herečka Silvia Šuvadová mala na plese v Opere SND šaty z butiku v Los Angeles, ktoré stáli viac ako tisíc dolárov, Eva Verešová mala čarovné šaty, ktoré vzbudzovali obdiv aj závisť za 90 000 Sk, plesová výbava Zuzany Hajdu stála 80 000 Sk, Zora Czoborová bola vraj aj na Plese v opere vo Viedni, a keď zbadala tamojšie ceny, povedala si, že za podobné šaty by nikdy toľko nedala. Nuž som si povedal: Moja Kristínka je vari horšia? Zašiel som do Žiliny, do exkluzívneho obchodu, Kristína je štíhla, jej postavu mám v oku, jej obľúbené farby poznám. Vybral som krásne, dlhé, nebovomodré šaty. Priesvitné. Pod nimi bola podšívka z ľahkého materiálu podobnej farby. Súčasťou bol šál na holé ramená. Povedal som predavačke: Máte podobnú postavu ako Kristínka. Mohli by ste si ich obliecť? Bola ochotná. Keď prišla z vedľajšej miestnosti, ospravedlnila sa: „Odmyslite si môj nie najvhodnejší účes.„ Zaplatil som.
Došiel som domov, vravím opatrne: Kristínka, neboli sme, okrem nedávnej svadby tvojej sestry, na plese najmenej desať rokov. Čo keby sme šli na mestský ples? „Nemáš šaty!„ Mám, hovorím. Tie, v ktorých som bol na svadbe. Sú najmodernejšie z tých, čo mám v skrini. „A v čom, myslíš, pôjdem ja?„ V týchto, vravím, a rozkladám veľkú škatuľu. Bola to scéna ako zo slávnej filmovej rozprávky Tři oříšky pro Popelku. Kristína krabicu otvorila, šaty vzala do oboch rúk ako najväčšiu vzácnosť a takmer zbožne ich položila na zastlaté postele. Stála nad nimi dlho, bez slova. Potom povedala: „To máš z požičovne?„ Čo si!? Kúpil som ich! Pre teba! „Koľko? Desať... Čoho... desať?„ Desať tisíc... korún... stáli. Kristínka bola znova podozrivo ticho; potom sa rozkričala: „Uvedomuješ si, čo v našom rozpočte desať tisíc znamená? Všetko zdraželo, ale ty vyhadzuješ peniaze ako cisár!„ Kričal som aj ja: Poctivo robím na dve zmeny, doma zmajstrujem všetko čo treba, tak môžem vari raz za desať rokov ísť so svojou ženou na jeden ples! „Marcelka ide v septembri do gymnázia, o štyri roky na výšku. Máš ty, hlava rodiny, predstavu, koľko bude stáť jej štúdium o pár rokov?„ Nemám! A deťom sporím už teraz! „Po päťsto korún mesačne, to je dnes smiešna suma!„
Kričali sme na seba, šaty ležali rozložené na posteliach. Nakoniec sa moja žena rozplakala. Tak som zbalil šaty do škatule. Tam sú, nad našimi hlavami, na polici. Nechcete ich vidieť?... Vidím, že nechcete. Idem do Žiliny, nákupný bloček mám, idem ich vrátiť. Čo myslíte, vrátia mi peniaze?
Ján Štepita
