Zabudnutá poviedka Květy Legátovej v archívoch na Barandove ako zbytok po nejakej súťaži, rukopisy ďalších v šuplíku jej písacieho stroja, fotograf, náhodou sediaci pred kostolíkom vo Vlkolínci, ktorý architektovi doporučil scenérie zázrivských dolín. A potom už len fúra roboty. K nej patrilo i zbúranie jedného salaša v Havranej doline a postavenie drevenice, okolo ktorej sa motali viac ako rok „cudzí ľudia„. Keď tu prvý raz prišli, Zázrivčania skonštatovali: aj tak odídete do Terchovej, ako všetci filmári pred vami. A výsledok? Kým Zázrivčania vo svojom kine chodia prevažne na americké filmy, od jari sa budú chodiť Američania vo svojich kinách pozerať aj na Zázrivú. Ešte predtým, 29. februára, však svet obletí jedna informácia. Film Želary získal Oscara! Samozrejme, predbiehame, zatiaľ je film, ktorého prevažná časť scén bola natáčaná v zázrivských osadách Havrania a Končitá, na túto prestížnu cenu iba nominovaný.
Po slovenskej predpremiére v stredu v Košiciach a premiére vo štvrtok v Bratislave zavítal filmový štáb s hercami, scenáristom, kameramanom, architektom, slovenským koproducentom v piatok 6. februára aj s hotovým dielom – filmom Želary do Zázrivej. „Tak trochu vám dnes závidím,„ odkázal Zázrivčanom i prezident SR Rudolf Schuster.
„Keď budem odtiaľto odchádzať,„ prezradil nám režisér a producent Ondrej Trojan, „zoberiem si odtiaľto syrový korbáčik, hoci nie som poverčivý, a prepašujem ho do Los Angeles. A po druhé, keď tam budeme nastupovať do limuzíny, zakážem vodičovi povedať nám, koho viezol na vyhlásenie Oscarov minulý rok.„
Zázrivskí herci i pomocníci filmárov, a bolo ich v komparze i okolo neúrekom, pozorujú na veľkom plátne s napätím všetky scény vo filme a hľadajú predovšetkým sami seba. Žili s filmom od leta 2001, keď do dediny prišli filmári na výzvedy, do jari 2003, dej sa odohrával vo všetkých ročných obdobiach. Hrali dedinčanov, hrabáčky, kopáčky, svadobčanov, nemeckých vojakov i partizánov... A počúvali: stop, stop, ešte raz... Filmári v Zázrivej natočili viac ako 20-hodinový filmový pás, z ktorého oko diváka uzrie iba 10 percent. A tak sú Zázrivčania sklamaní, že z ich „veľkých rolí“ zostalo vo filme pramálo... „Prídem aj zajtra a musím si zobrať okuliare,„ reagoval po záverečných titulkoch nejeden. Napriek tomu, že režisér má rád pracovný stres, tvrdiac, že keď sa veci nedaria, vylepšujú sa, nespomína si na žiadnu krízovú situáciu v súvislosti so Zázrivou. „Tunajší ľudia boli pre nás veľkým prekvapením. Spočiatku sme na mnohé práce vozili odborníkov z Prahy, neskôr sme poverovali aj profesionálnou prácou domácich. Cítili sme sa tu ako doma.„ A cítili sa tak aj v piatok. Po premietnutí filmu sa razom zmiešali všetky profesie. Filmári, herci, členovia štábu si pripíjali vareným vínkom s filmármi, posedeli pri miske kapustnice či guláša... A spomínali...
„Keď onedlho budú v Hollywoode zasadať páni z filmovej akadémie a pozerať film Želary, povedia: Kde to len ten Ondrej, lebo Ondrej už bude teraz veľmi známy, kde to ten Ondrej natáčal?„ predstavuje si blízku budúcnosť starosta Zázrivej Ing. Jozef Magdolen. „A ja dúfam, že Ondrej potom povie: Dámy a páni, to všetko v Zázrivej. Tam sú pekní aj ľudia, aj príroda... Prajem tomuto dielu Oscara!„
„Prisahám, že ak dostaneme Oscara, prídem ho tu ukázať,„ povedal nám potichu pri rozlúčke režisér Ondrej Trojan.
Lýdia Vojtaššáková
