Často rozprával historku, že celé jeho bohatstvo bolo iba 25 centov, ktoré nosil vo vrecku. Celé dni sa prechádzal ulicami San Francisca bez kúska jedla, ale svojich 25 centov vôbec neminul. Preto nikdy nebol bez peňazí. O Antonovi Gvorovi je známe, že počas I. svetovej vojny slúžil v anglickej armáde, potom emigroval do Kanady a v 20-tych rokoch 20. storočia sa presťahoval do USA. Keď Tonyho v roku 1943 uvoľnili zo služieb armády Spojených štátov amerických, pracoval v oceliarňach v Chicagu, vlastnil aj malý bar. Postupne si našetril na celkom slušné živobytie, nemíňal, takmer všetko investoval do obchodu s cennými papiermi. „Radšej chodil aj v tom najchladnejšom počasí pešo, ako by mal dať peniaze za autobus,„ spomínajú pamätníci. „V jeho šatníku viselo len niekoľko šiat, jeden starý kabát a nohavice, ktoré nosil veľa rokov.„ Bol žgrloš? Posúďte sami. Mal dobrého priateľa, bankového úradníka v Nationsbank. Raz sa mu zdôveril, že má určitý plán, ako pomôcť mladým rodinám, žijúcim v jeho rodných dedinách a tak im dať možnosti a skúsenosti, ktoré on nemal.
V roku 1990 zomrel...
Tým rodiskom Antona Gvoru boli dedinky Dlhá nad Oravou a Sedliacka Dubová. „Na večné veky večité“ im bude pre všeobecné blaho a zlepšenie občianskeho života slúžiť fond, ktorý v jednej z najbohatších amerických bánk založil vysťahovalec z Oravy. Istina mala vtedy hodnotu 400 000 USD, dnes už viac ako dvojnásobok. Dodnes prichádza teda ročne na účet Dlhej nad Oravou približne tristo tisíc a Sedliackej Dubovej sto tisíc korún... Keď Anton Gvora dokument v roku 1983 písal, zaradil dedinky do Oravskej župy, správcovia fondu, právnici, úradníci a vedenie mestečka, kde žil, ich dlho hľadali, pátrali, overovali, posudzovali návrhy využitia fondu na Orave. Po piatich rokoch prišli prvé peniaze. A o tri roky neskôr z mestečka Hot Springs v štáte Arkansas i komisia a starostka Helen Seligová, aby preverili využitie daru Antona Gvoru. Pribalili si čižmy i teplé oblečenie. A – neverili vlastným očiam. Ich predstavy o „zemliankach„, kde ľudia žijú v biede, sa razom rozplynuli. V Dlhej práve dokončovali prístavbu školy, aj s pomocou peňazí A. Gvoru. Takú vraj v podobných amerických obciach ani nemajú, ubytovanie v hoteli v Hornej Lehote Američanov ohúrilo úplne.
Nuž, iste je myšlienka Antona Gvoru ojedinelým prípadom na Slovensku. Jeho finančné dary vidieť v cestách i budovách, starostovia uvažujú do budúcnosti aj o nejakom dôstojnom pamätníku pre svojho dobrodinca. Dnes, keď z kasy nášho štátu neprší, z istiny rodáka Dlhej nad Oravou i Sedliackej Dubovej aspoň kvapká... A, podľa závetu, by malo na večné veky večité...
Lýdia Vojtaššáková
