„Hoci je veľa snehu, zima nie je tento rok až taká zlá,„ povedali nám manželia Holubčíkovci z Oravskej Lesnej, trápiac sa s lopatou. Sú na dôchodku a aj keď invalidnom, pätnásť metrov dlhú cestičku ku kotolni a do humna musia udržiavať, inak by zamrzli. Mantinely im pri minulotýždňovej nádielke snehu siahali takmer vyše hlavy. „Už dajako len ten náš život dobojujeme,„ hovoria, pomysliac si na zvýšenie cien elektriny, kúrenia a liekov. „Všelijako je na tom svete a nezdá sa, že bude lepšie.„ Cez zimu pustia komínom aj päťdesiat metrákov uhlia, na ktoré šetria postupne takmer celý rok. Pamätajú si však aj na oveľa tuhšie zimy, i viac snehu. Bývali roky, keď sa ich deti spúšťali zo strechy humna, na ktoré hravo vystúpili rovno zo zasneženého dvora. Ani to však nebolo až také zlé, snáď najhoršie spomienky majú na Vianoce pred tridsiatimi dvoma rokmi. Ľadové kryhy sa vtedy vzpriečili rovno za ich maštaľou, voda z potôčika sa vyliala a siahala kravám po chrbát, kôň hopkal po vyplavených dýľoch. Najlepšie si vraj vtedy poradilo s katastrofou prasa. „Keď sme prišli do maštale, plávalo sediac na koryte,„ dodávajú už s úsmevom Holubčíkovci. (vš)
