„Bývalá trenčianska stolica mala drotárov, Turiec olejkárov a šafránikov, Liptov pltníkov, Gemer hrnčiarov a Orava plátenkárov,„ spomína jedna povesť. Tradícia spracovania ľanu, konope a vlny i vznik najstaršieho „bieleho„ remesla na Orave, plátenníctva, je úzko spojená zo životom viacerých Oravcov, pre ktorých sa obchod s plátnom v minulosti stal nielen dôležitým druhom obchodného podnikania, ale aj zdrojom obživy. Aj napriek tomu, že centrom plátenníctva sa stal Spiš, „strieborné“ miesto si s prehľadom držala Orava.
V hovorovom jazyku sa v širšom význame ako plátno označuje každá tkanina z rastlinnej priadze, ktorá vytvára väzbu jednoduchým krížením osnovných a útkových nití. Nielen rozprávania našich starých otcov, ale najmä posledné roky nám však dokazujú, že toto remeslo na Orave takmer úplne vymrelo.
Od Klina až po Nižnú...
Počiatky plátenníctva súvisia s domácou výrobou a predajom. Už v prvej polovici 15. storočia výroba v Bardejove prevyšovala celouhorský import. Výsadou mesta Bardejov bol výkup a bielenie plátna.
Privilégium obchodovať s plátnom dostala Orava už v roku 1788 od Márie Terézie, ktoré neskôr potvrdil aj Jozef II. Ako uvádza publikácia obce Klin, „už pred vyše tridsiatimi rokmi, ako bolo udelené privilégium, bolo v dedine už päť obchodníkov s plátnom.„
Naši rodáci skupovali plátno v obciach Hornej Oravy, neskôr pre strojovú priadzu v Sliezsku a zvážali ho na ďalšie spracovanie do skladísk v Kline, Bobrove, Ústí nad Oravou, Námestove, Štefanove i do Nižnej. Rozkvet plátenníctva prichádza na prelome 19. a 20. storočia, kedy sa na Slovensku vyrobilo 12 miliónov lakťov plátna (1 lakeť meral asi trištvrte metra).
Na Orave sa v oveľa väčšej miere uplatnil domáci kapitál. Boli to najmä rodiny Šoltýsovcov, Klinovských a Skyčákovcov z Klina. Z bohatších roľníkov a mešťanov sa neskôr vyvinula veľkoplátennícka vrstva podnikateľov.
Strácal sa tu tradičný odev a ľudové zvyky. Z tejto skupiny sa vyčlenila pomerne široká vrstva slovenskej buržoázie. Do kroník oravského plátenníctva sa hlboko vryli mená ako Murín, Timkáč, Kohút, Kovalík, Ballo a mnoho ďalších. Panstvo v tom čase podporovalo budovanie mangľov a farbiarní. Na Orave vzniklo niekoľko združení, medzi inými aj veľkoplátennícke združenie v Priemyselnom spolku hornooravských plátennokupcov. Jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečenie odbytu ponúkaných výrobkov pre domáci i zahraničný trh. Ako uvádzajú stanovy Gremiálneho kupeckého Hornooravského spolku, „...kupectvo plátennícke len tak zabezpečené byť môže, jestli všetci kupci istými zákonami zaviazanými budú, preto jedon každý v stolici oravskej bydliaci kupec plátennícky i farbrikanti a farbiari uprávnení sú do tohoto gremijum stúpiť.„
Od Krymu až po Saharu...
Orava obsiahla celú históriu plátenníctva jedným nádychom. Plátenníci roznášali a predávali výrobky s plátnom na trhoch a jarmokoch svojho rodného kraja i v ostatných regiónoch Slovenska. Najbohatšia skupina plátenníkov odchádzala za obchodom za hranice Rakúska-Uhorska. Plátenníkov z Oravy poznali dobre v Bulharsku, Rumunska, Chorvátska, Slavónii a Dalmácii, cesty ich priviedli do Sedmohradska, na východ do Ruska i rozpálenej Afriky. Osobitný je obchod so susedným Poľskom. Plátenníci z Jablonky a Dolnej Lipnice vystupovali ľanovú priadzu i hotové plátno. „Keď obchod s plátnom prekvital, žilo sa na Orave veľmi dobre. Nikto si nespieval smutnú pieseň Orava, Orava, celá si boľavá...,„ hovorí povesť. Obchody za hranicami svedčili o dokonalom systéme obchodného ducha plátenníkov, ktorý sa stávali základom vzdelanosti na Orave. Po príchode zo svojich ciest sa snažili prenášať svoje vedomosti a skúsenosti do svojej tvorivej práce i osobného života. „Spod krídel„ plátenníctva vyšlo niekoľko významných slovenských národovcov.
Od slávy k spomienkam...
V prvej polovici 20. storočia zapríčinila manufaktúrna výroba takmer úplný zánik „bieleho„ remesla na Orave. Vplyvom konkurencie tkanín, ktoré boli o polovicu lacnejšie a na pohľad aj krajšie, nastal úpadok. Napriek odolávaniu domácej výroby, vedúcu úlohu prevzal nový fenomén textilného priemyslu.
Plátenníctvo sa ocitlo v úlohe štatistu, v úlohe upadajúceho remesla, ktoré nemá v budúcnosti nárok na prežitie. Spomienky, ktoré zostali, nám pripomínajú iba pamiatky, fotografie a rytiny, ktoré sú svedkom minulosti. Jednou z mnohých je originálny plátennícky voz, zachovaný v Múzeu oravskej dediny na Brestovej. Ostatné zapadli prachom. Snáď na tých spomienkach niekto niekedy utrie prach, aby sa na ne úplne nezabudlo. Pamätajme, že pláteníctvo v minulosti ukázalo všetkým, kde sa na mape Európy nachádza malý región menom Orava.
Michal Lipiak
