Piť, piť a piť...
Prvý raz sa Marek opil, keď mal trinásť. „A túto moju vtedy radosť som začal praktizovať dosť často, na strednej škole už dokonca pravidelne, hlavne v piatok a sobotu na diskotéke.„ Zaradenie na základnej vojenskej službe mu v pití len pomohlo. Bol kuchár, pil každý deň, bolo jedno či ráno na lačno, či večer, či v noci. „Po návrate domov sa to už len zhoršovalo. „Dokázal som piť aj dva týždne, vtedy sa mi nežiadalo vôbec jesť.„ Tak aj Marek dopadol. Už v dvadsiatke sa podrobil operácii na žalúdočné vredy, v každom zamestnaní dostával podmienku: Ešte raz a poletíš! A letel. Za sedem rokov desaťkrát! „Nemal som žiadnu zodpovednosť, nechodil som do roboty. Pomáhali mi rodičia, vybavovali zamestnanie, ospravedlňovali ma v práci, dôvodiac zdravotnými problémami, či čo ja viem čím. A tak som sa spoliehal, že sa mi to prepečie. Stával som sa agresívnejším, ľutoval som sa, obviňoval zo svojich problémov všetkých okolo, predovšetkým rodičov. V roku 1998 som prvý raz bol na mesačnom zastavení ťahu. Vydržal som nepiť štyri mesiace. Potom sa to opäť zvrhlo, viacnásobné liečenia nepomáhali, lebo ja som hneď vedel, že sa k pitiu vrátim. Potreboval som si len oddýchnuť od pitia, od problémov, ktoré sa na mňa nalepili.„ Dnes je Marek už osem mesiacov v ozdravovacom zariadení a ako povedal, už sa na svoj problém pozerá inak, začína spoznávať sám seba. Už by sa vraj nedokázal zašiť niekde do pivnice a piť, piť, piť...
Spať, jesť, spať...
Keď sa otec pred šiestimi mesiacmi opýtal Simony, či chce, alebo nechce ísť na liečenie, priznala problém. Dnes sa cíti šťastnejšia. „Droga ma povzbudzovala, podporovala myseľ, cítila som sa silná. No keď jej účinky skončili, bolo mi veľmi zle, triasli sa mi ruky, nechutilo mi jesť, nemohla som zaspať. Po takejto šnúre, keď som večer s drogou zaspávala a ráno ju potrebovala opäť, som zas zaspala a spala aj tri dni s prestávkami na jedlo a krik.„
Prvý raz Simona vyskúšala marihuánu, keď mala dvanásť rokov, vrátila sa k nej v šestnástich, no rýchlo prešla na pervitín. Najprv sa z drogy „radovala„ v partii, no neskôr ju okolitý svet prestal zaujímať...
Kradnúť a kradnúť...
Mladý chalan vyskúša všetko. Tak to bolo aj s vtedy jedenásťročným Petrom. Neváhal, hneď si pichol heroín a ten ho opantal na niekoľko rokov. „Ani som si to neuvedomoval, mysliac, že tak ako k dospelým patrí cigareta, my máme heroín... Boli sme štyria, stačila nám jedna dávka za tri stovky, neskôr som však sám potreboval dve tisícky denne. Viete si to predstaviť? Toľko od rodičov nedostanete. Máte narušenú psychiku, myslíte iba na peniaze. Kradli sme všetko, čo nebolo privarené alebo priskrutkované a lacno predávali. Tadiaľ viedla cesta iba do basy. Aj som sa tam dostal. Myslíte si, že to je možnosť zmeniť sa? Vôbec nie! Získate nové informácie, veď ste medzi „svojimi„. Po návrate som síce bol čistý asi päť mesiacov, no ťahalo ma to k partii. A odtiaľ je už iba krôčik k návratu. Ani narodenie môjho dieťaťa nič nezmenilo. Stále boli drogy prvoradé, opäť som kradol... Dnes viem, že je možné prestať. Mám totiž priateľa, s ktorým som pokrvný brat, kedysi ako chlapci sme sa totiž na zbratanie porezali ako Indiáni. Môj „brat„ to dokázal. A tak skúsim pustiť drogu k vode aj ja. Viem, že sa to oplatí...„
Z výpovedí ľudí, ktorí prišli z resociačného zariadenia Provital v Koši pri Prievidzi priblížiť deťom na Orave peklo i návrat z neho, spracovala:
Lýdia Vojtaššáková
